Závislosť seniorov a špecifiká jej liečby

Závislosť od psychiatrických návykových liekov (benzodiazepíny, hypnotiká a sedatíva, opiáty) je špecifická, podobne, ako je špecifická liečba závislosti seniora. Najčastejšie a zároveň bohužiaľ je iatrogénne podmienená, teda zavinená lekárom/lekármi. Lekár je preto povinný edukovať pacienta, vedieť odhadnúť mieru predispozície k závislosti, resp. zraniteľnosti pacienta a správne a starostlivo manažovať liečbu návykovými liekmi.

Podstata liekovej závislosti je, že je intenzívna psychosomatická s dlhšie trvajúcimi abstinenčnými príznakmi pri znižovaní dávok lieku a ešte intenzívnejšími abstinenčnými príznakmi pri jeho náhlom vysadení. Tie sú vyjadrené telesne (slabosť, tras, bolesť pohybového aparátu a iné druhy bolesti...), ale aj duševne (najmä vnútorné napätie, úzkosť, anhedónia, iritabilita, náhle zmeny nálady, poruchy spánku...).

Preto, najmä pri viacročnom užívaní návykových liekov, sa volí prístup veľmi pomalého znižovania zneužívaného lieku, napr. o štvrtinu tablety týždenne. V istom momente, pokiaľ je to potrebné, sa pridávajú do liečby nenávykové náhrady, s ktorými pacienti zvyčajne nie sú takí spokojní ako s návykovým "originálom" (neprinášajú im úľavu rýchlo a dostatočne)... 

Znesiteľná úzkosť a nervozita, ako aj poruchy spánku sú prvé týždne súčasťou odvykania od pôvodných dávok liekov. Aj samotný spánok závislého pacienta sa vo väčšine prípadov upravuje niekoľko týždňov (aj bez "liekov na spanie"). Problém sú tu naliehania pacienta na psychiatra, ktorý mu nakoniec predpíše "niečo na spanie." A opäť je pacient v kolotoči zaoberania sa liekmi.

Tiež je dôležité si uvedomiť, či si pacient svojvoľne navyšoval dávky lieku, alebo je schopný dlhodobo zostať na určitej dávke, nižšej, ako je maximálna denná dávka pre seniora. To je časté špecifikom seniorov, že roky dokážu užívať rovnakú dávku návykového lieku, avšak už keď im na ňu niekto siahne a chce znižovať, cítia sa ohrozene, vystrašene, sú úzkostní, môžu reagovať neprimerane až agresívne. Seniori totiž všeobecne neobľubujú zmeny a vyžadujú si veľmi citlivý trpezlivý prístup s častým uisťovaním, vysvetľovaním situácie a následkov, ako aj opakovaním odporúčaní.

Ak si pacient svojvoľne navyšuje dávky lieku, prípadne trpí aj inou duševnou poruchou, má samovražedné myšlienky, mal pokusy o samovraždu v minulosti (alebo sa chtiac-nechtiac predávkoval liekmi v minulosti), psychiatrická hospitalizácia je nevyhnutná.

Ďalšou častou závislosťou seniorov je alkoholizmus. Pri ňom nepodávame seniorom nižšie dávky alkoholu, ale abstinenčné príznaky zmierňujeme medikamentózne pod vedením psychiatra. Často je potrebná infúzna liečba a postupná realimentácia seniora. Ak sa pitie alkoholu nezastaví včas, môže dôjsť k metabolickému rozvratu organizmu, k náhlej smrti seniora, k cirhóze pečene alebo iným chronickým komplikáciám alkoholizmu s predčasným úmrtím seniora.

Liečba závislosti všeobecne zvyčajne prebieha v špecializovaných psychiatrických zariadeniach. Ja kvôli zníženej kompliancii seniorov (neochota, tenzia pri vyžadovaní prispôsobovať sa režimu, rigidita, maladaptácia, väčší dôraz na pokoj a súkromie) v špecializovaných psychiatrických zariadeniach na liečbu závislosti viac odporúčam hospitalizáciu na gerontopsychiatrickom oddelení alebo aspoň veľmi starostlivo zvážiť výber daného zariadenia a jeho vhodnosť s dôrazom na individuálny prístup k seniorovi a jeho potrebám.

Nakoľko gerontopsychiatrických oddelení je na Slovensku minimum, reálnejšia je ambulantná liečba, hospitalizácia na štandardnom psychiatrickom oddelení alebo v psychiatrickej liečebni, kde pre seniora nie je tak náročný režim ani nemusia byť prítomné ďalšie stresory ("čo musíš a čo nesmieš", povinnosti a tresty za ich nedodržiavanie). 

Musíme to však posudzovať veľmi individuálne. Niektorí seniori chcú byť v kolektíve mladších a inak zmýšľajúcich osôb, aktivizuje ich to, nerobí im problém dodržiavať "výchovno-terapeutické" pravidlá režimovej liečby. Navyše somaticky sú stabilizovaní a schopní zvládať niekoľko mesačnú ústavnú liečbu závislosti. Iní seniori takýto pobyt vnímajú ako rušivý, neprimerane prísny, obmedzujúci, frustrujúci, prípadne majú iné zdravotné obmedzenia. Nestíhajú držať krok s mladšími, nevedia udržať pozornosť, majú problémy s pamäťou, jemnou motorikou a môžu na seba vyvíjať príliš veľký tlak, stresuje ich to, prehlbuje sa u nich pocit inakosti či cudzosti. Sú seniori, ktorí veľmi ťažko znášajú to, že sa ocitli v zariadení s mladými drogovo závislými osobami. 

Seniori pri uchopovaní svojej závislosti a v jej liečbe zvyčajne ocenia individuálny prístup s edukáciou blízkej rodiny.

Nevyhnutný je "domáci dozor", kontrola liečby a abstinencie inou edukovanou blízkou osobou v domácom prostredí pacienta (najmä pri užívaní liekov a dodržiavaní odporúčanej liečby) pod vedením psychiatra.

Seniori ťažšie spracovávajú pocit osamelosti a stres, rovnako už majú viac somatických ťažkostí, prežívajú častejšie fyzickú bolesť..., čo je častým dôvodom siahania po návykových liekoch alebo alkohole. Nevyhnutné je teda riešiť tieto spúšťače, príčiny "uľavovania si" od fyzickej, emočnej bolesti, nielen samotnú závislosť.

Problémom špecializovaných zariadení na liečbu závislosti (okrem Prednej Hory) je aj to, že na oddelení nie je okrem psychiatra a psychológa prítomný iný špecialista, napr. internista a seniori často potrebujú riešiť aj iné zdravotné ťažkosti (majú aj iné ochorenia, resp. objavia sa počas hospitalizácie komplikácie somatického ochorenia), čo následne komplikuje 3-mesačný pobyt v zariadení.

Ja teda odporúčam buď ambulantnú psychiatricko-psychologickú starostlivosť pod prísnou kontrolou ("domácim dozorom"), čiže liečbu v transformovanom domácom prostredí (musí v ňom nastať nejaká zmena, aby sa senior cítil spokojnejšie, bezpečnejšie, viac naplnene, vypočuto, potrebne atď.). Ak to pre rôzne dôvody nie je možné, resp. senior nedokáže spolupracovať s blízkymi (alebo blízki so seniorom) ani abstinovať v domácom prostredí, potom by som skôr volil pobyt v psychiatrickej liečebni, alebo aspoň niekoľko týždňovú hospitalizáciu na psychiatrii v spádovej nemocnici, kde senior nemá taký prísny režim, viac mu to pripomína "bezpečie nemocnice" s individuálnym prístupom ako "výcvikový tábor" a môže byť pod dohľadom aj iných odborníkov. Samozrejmosťou by mali byť okrem pravidelných návštev psychiatra dlhodobé skupinové a individuálne terapeutické aktivity (tu je opäť často potrebná asistencia blízkeho človeka) na odhaľovanie spúšťačov, osvojenie si spôsobov zvládania stresu a posilnenie sebapodporných mechanizmov.

Je potrebné si uvedomiť, že závislosť je celoživotná diagnóza. Chápem potrebu blízkych oddýchnuť si pár mesiacov od člena rodiny, ktorý nespolupracuje a robí starosti celej rodine, ale hospitalizácia je len úvodom do liečby závislosti. Ak mu nevytvoríme podmienky na abstinenciu a duševnú pohodu doma (napr. zlepšením rodinných vzťahov, zabezpečením sociálneho kontaktu a pozitívnych emočných zážitkov seniorovi a i.), po hospitalizácii sa vrátia, resp. skomplikujú pôvodné psychické ťažkosti alebo sa objavia nové.