Sexuálny vývin dieťaťa

Každý zdravý človek sa rodí so všetkými predpokladmi k tomu, aby sa raz mohol stať úspešnou pohlavnou bytosťou. Úspešná je z pohľadu biológie taká, ktorá je schopná prežiť, rozmnožovať sa a zanechať po sebe potomstvo.

Ľudská sexualita nie je tvorená a ani riadená výlučne pudom, ako to býva u zvierat. Je neoddeliteľnou súčasťou komplexnej psychiky jedinečnej individuality, ktorá sa ako celok prezentuje vedomou realizáciou seba, ovplyvňovanou podvedomím. Sme schopní regulovať reakcie na dané podnety, sexuálnu potrebu nezvykneme uspokojovať inštinktívne, ale spájame ju s láskou. Každý negatívny dopad na našu psychiku, pôvodca krízy identity a spúšťač rôzne dlho trvajúceho obdobia pohlavnej menejcennosti sa odzrkadľuje aj na našej sexualite. Tá má spočiatku nesexuálne predobrazy, ktoré sa nestierajú, nenahrádzajú, ale zanechávajú stopy na zväčša definitívnom výslednom sexuálnom obraze. Formuje sa celé detstvo a dospievanie. Formovanie začína od tela k duši (spoznávame svoje telo) a vrcholí od duši k telu (učíme sa ho ovládať; duša = psychika). Fyzická zrelosť so schopnosťou žiť pohlavne je jedným z dvoch základných kameňov, na ktorom sa ďalej buduje a realizuje tajomná úplnosť sexuality v psychike človeka, ktorá je druhým základným kameňom; dá sa ale povedať, že starším a väčším. Táto analógia znamená, že od istého obdobia života sme schopní žiť pohlavne, ale vývin našej sexuality, už napojený na fyzickú zrelosť (ovplyvňovaný hormónmi), prebieha kontinuálne ďalej. Je nevyhnutné dôsledne rozlišovať, čo je fyzickým a čo psychickým základom pre rozvoj sexuality.

Človek sa nerodí s už vytvorenou rodovou identitou, nerodí sa ani s jasnou budúcou pohlavnou preferenciou.

Človek duševne (a zároveň sexuálne) nezreje nasávaním informácií o svete dospelých (a zároveň o sexe), ale transformáciou toho, čo do svojho vnútra prijímal/neprijímal od počiatku svojej osobnej existencie.

Nech sa už jeho psychika spolu so sexualitou rokmi vyformovala do akejkoľvek podoby, v dospelosti už seba ako pohlavnú bytosť dobre pozná, učí sa sebaovládaniu a slobodne sa rozhoduje.

Ako rodičia sa mnohí domnievame, že sexuálna výchova je o objasnení erekcie, polúcie, menštruácie a o prezentácii základov počatia dieťaťa a možností antikoncepcie. K tomu pridáme niečo o hygiene a pár zákazov či zbožných želaní.

Áno, nemôžeme bagatelizovať ani takéto rozhovory a spoliehať sa na to, že to s naším dieťaťom preberie niekto iný. Ale tu ide o čosi viac; o hlbšie veci a súvislosti v rámci výchovného procesu (vzájomných interakcií), ktorý začína oveľa skôr, ako krátko pred pubertou.

Podstatou prezentácie je pozvanie k tomu, aby sme sa na sexualitu dívali v širšom kontexte, teda tak, ako si to táto téma naozaj zaslúži.

Hneď na začiatku puberty dieťaťa si potrebujeme uvedomiť, že naše dieťa nastúpilo na cestu dospievania a je čas, aby sme svoj prístup k nemu posunuli na vyšší level, nevyhýbali sa citlivým témam, neposúvali rozhovory o sexualite, intimite na neskôr.

Často zabúdame na to, že psychosexuálny vývin dieťaťa sa začal už dávno pred tým, ako sme dieťaťu začali vysvetľovať "pikošky," pri ktorých nás už neraz predbehol internet či kolektív dieťaťa. Zabúdame na podstatu vývinu sexuality, ktorá ide ruka v ruke s kvalitou vzťahu, ktorý s dieťaťom máme.

Je, samozrejme, potrebné dieťaťu pred pubertou (to znamená už okolo desiateho roku života) vysvetliť aj základnú anatómiu a fyziológiu pohlavných orgánov, ale pri tom to nemôže ostať. Sústreďme sa predovšetkým na to, čo naše dieťa nemá šancu nájsť ani na internete a čo je oveľa dôležitejšie ako jednorazová informácia o erekcii, menarché či nechránenom koite. Nezabúdajme na vnútorný svet dieťaťa, ktorý začíname formovať možno ešte pred jeho narodením. Nezabúdajme urobiť pre tento vývin maximum vrátane obdobia, v ktorom naše dieťa bude riešiť prvé lásky, prvé erotické túžby (možno aj tie neštandardné) či bojovať s pornografiou. No už vtedy môže disponovať základom, ktorý ho povedie tým správnym smerom, hoci sa dopustí aj chýb.

V tomto pre dieťa veľmi búrlivom a zároveň veľmi citlivom období puberty mu ako rodičia potrebujeme zabezpečiť dostatok súkromia, priestoru na vlastný názor a zároveň ho pozývať do otvorených rozhovorov, naučiť sa brať pocity dieťaťa vážne a jeho postoje či presvedčenia predsa len s rezervou a korigovať ich vhodným, nenásilným, uvedomelým a trpezlivým prístupom.

Pre potreby konzultácie ma neváhajte kontaktovať (v rámci toho, čo je nejasné v prezentácii). Sú to tak intímne záležitosti, že len rodič vie, kedy je ten správny čas, hlavne však dovoľujte dieťaťu pýtať sa, pripomínajte mu túto možnosť, buďte otvorení a keď už je čas, sami od seba mu k tomu povedzte aspoň pár viet - ak bude dieťa, ktoré bežne vedie či dokáže viesť otvorený dialóg s rodičom, naďalej ticho, mysliac si, že ono už má tie správne odpovede, ktorých sa chce držať. Rodič by mal chcieť neuspokojovať sa s nevypovedaným a nežiť v omyle (mylnom obraze o tom, ako dieťa myslí, čo robí a čo ho trápi).

Budem tiež vďačný za vaše postrehy, skúsenosti a pripomienky k prezentácii, na základe ktorých by ešte mohlo dôjsť ku korekcii textu.

Netreba zabúdať na to, že existuje podvedomie a dieťa si všetky, aj negatívne prejavy, prístupy ukladá od útleho detstva aj do neho a každý nevhodný výchovný prístup rodiča ho raz môže veľmi zabolieť a bude náročné získať korektívnu skúsenosť.

Rodič pripravuje dieťa na to, aby dokázalo vycítiť hrozbu, aby samo pochopilo, čo a prečo ešte nie je vhodné a prijalo daný postoj za svoj.

Rodič je vo veľkej miere zodpovedný nielen za formovanie osobnosti dieťaťa, ale aj za to, ako bude jeho dieťa prežívať vlastnú sexualitu. Nejde o maličkosť. Treba si na to dávať veľký pozor.

Sexualita je súčasť duševnej štruktúry človeka, plodivá sila smerujúca k reprodukcii, ale aj súčasť komplexu rodovej identity, emocionálnej náklonnosti, telesné vyjadrenie najhlbšej intimity. 

Je prakticky neudržateľné, aby sa človek rodil už s hotovými sexuálnymi predstavami, túžbami. 

Sexualita sa teda intenzívne vyvíja najmä prvé roky života človeka. Ide o psychosexuálny vývin, pretože psychický a sexuálny vývin u človeka sú neoddeliteľné.

Tvoria ju faktory biologické, psychologické, sociálne, ekonomické, kultúrne, etické, právne, náboženské, spirituálne. 

Sú v nej vyjadrené vzťahy (vrátane vzťahu k sebe samému), hodnoty, presvedčenia, túžby, správanie, roly...

Ľudská sexualita je súčasťou komplexného psychického obrazu jedinca. 

Sexuálna preferencia (orientácia) je výsledkom: 

• formovania psychického pohlavia, a to: rodičmi (jadrová pohlavná identita), kultúrnymi normami a sociálnymi očakávaniami (pohlavná rola) a zvnútornenia týchto vplyvov,
• osobnej vzťahovej skúsenosti s primárnymi mužskými a ženskými vzormi a ich vzájomným pôsobením, 
• ako aj výsledkom vlastných predstáv či predstáv akceptovaných autorít o tej-ktorej sexualite.

Vznik ľudskej sexuality sa veľmi málo skúmal komplexne. Do popredia sa posledné desaťročia dostávali výstupy biologických štúdií, ktoré produkovali množstvo hypotéz, z ktorých dodnes ani jednu nie je možné nazvať faktom. V odbornej verejnosti prevláda úzus, aby sa už v tom nevŕtalo, takto je dobré, uzavreté aj politicky, kultúrne. 

Sú zvieratá homosexuálne? 

K homosexualite zvierat poviem toľko, že pri zvieratách môžeme hovoriť iba o ľudskej homosexualite podobnom správaní, avšak nie sexuálnom, ale kopulačnom, rodičovskom správaní alebo inej stratégii, ktorá pomáha napríklad vytvárať koaličné partnerstvá na zlepšenie reprodukčného úspechu. Má veľmi nízku heritabilitu (6,4 % pri makakoch rhesus). Pri zmene podmienok prostredia alebo zdravotného stavu sa zvieratá dokážu vrátiť k správaniu, ktoré my ako pozorovatelia môžeme nesprávne prirovnať k heterosexuálnemu. 

Keď už v tomto všetkom máme jasno, tieto charakteristiky a zákonitosti vývinu sexuality vieme uplatniť pri každej jednej sexualite, či už homosexuálnej, bisexuálnej, transsexuálnej alebo parafilnej.

Kde je pravda?

Argumentuje sa tým, že keby psychosociálne teórie boli určujúce, štatisticky v populácii je prítomných podstatne viac homosexuálov, ako len asi 4 - 6 %. 

Aj pri transsexualite (rodovej inkongruencii) a parafíliách zaznamenávam trend hovoriť najmä o biologických príčinách vzniku a okrajovo o tých psychosociálnych (budí to dojem, že sú nepodstatné, nezaujímavé alebo sú výsledkom snahy vyhýbať sa psychologizovaniu psychiatrických diagnóz alebo psychických stavov). 

pozn.: Transsexualita už v ICD-11 nie je poruchou, ale je stavom. 

Dosiaľ známe biologické a psychosociálne hypotézy o vzniku a vývine ľudskej sexuality sú: 

• nepotvrdené (nepodložené nevyvrátiteľnými faktami), 
• nedokázateľne spojiteľné s vývinom psychickej sexuality človeka, pretože vplyvy sú komplexné s nepredvídateľným výsledným dopadom na ľudskú dušu vďaka rozsiahlej interindividuálnej aj intraindividuálnej neuropsychickej variabilite ľudského indivídua. 

Pravdepodobne sú základy sexuálnej orientácie položené v skorých vývinových medzníkoch života a tvoria komplex genetických, biologických a sociálnych faktorov, ktoré prispievajú k jej ďalšiemu rozvoju.

Aký je môj postoj?

Dnes už máme vedomosť o tom, že niektoré biologické zmeny a zmeny mozgu sa dejú (zrejme epigeneticky) práve pod vplyvom rôznych prístupov k človeku, obrazov identifikačných vzorov a ich vzťahov, zjavnej traumatizácie, podvedomých diskrétnych zranení atď., ktoré tento človek nasáva/vníma od detstva a ktoré sa zrkadlia v jeho sebaobraze, túžbach, predstavách a potrebách. 

Tým sa stávajú relatívne nemennou súčasťou identity človeka - fixujú sa. Napriek relatívnej nemennosti sexuality fyzicky viac ako desať rokov dospelého človeka - vynechať z jej vývinu a formovania psychosociálne vplyvy je čistý amaterizmus alebo účelovosť v odborných kruhoch. 

Psychosociálne teórie formovania ľudskej sexuality neboli prekonané. Boli len prekryté tými biologickými pod silným lobistickým tlakom.