Sexuálny vývin dieťaťa

Každý zdravý človek sa rodí so všetkými predpokladmi k tomu, aby sa raz mohol stať úspešnou pohlavnou bytosťou. Úspešná je z pohľadu biológie taká, ktorá je schopná prežiť, rozmnožovať sa a zanechať po sebe potomstvo.

Ľudská sexualita nie je tvorená a ani riadená výlučne pudom, ako to býva u zvierat. Je neoddeliteľnou súčasťou komplexnej psychiky jedinečnej individuality, ktorá sa ako celok prezentuje vedomou realizáciou seba, ovplyvňovanou podvedomím. Sme schopní regulovať reakcie na dané podnety, sexuálnu potrebu nezvykneme uspokojovať inštinktívne, ale spájame ju s láskou. Každý negatívny dopad na našu psychiku, pôvodca krízy identity a spúšťač rôzne dlho trvajúceho obdobia pohlavnej menejcennosti sa odzrkadľuje aj na našej sexualite. Tá má spočiatku nesexuálne predobrazy, ktoré sa nestierajú, nenahrádzajú, ale zanechávajú stopy na zväčša definitívnom výslednom sexuálnom obraze. Formuje sa celé detstvo a dospievanie. Formovanie začína od tela k duši (spoznávame svoje telo) a vrcholí od duši k telu (učíme sa ho ovládať; duša = psychika). Fyzická zrelosť so schopnosťou žiť pohlavne je jedným z dvoch základných kameňov, na ktorom sa ďalej buduje a realizuje tajomná úplnosť sexuality v psychike človeka, ktorá je druhým základným kameňom; dá sa ale povedať, že starším a väčším. Táto analógia znamená, že od istého obdobia života sme schopní žiť pohlavne, ale vývin našej sexuality, už napojený na fyzickú zrelosť (ovplyvňovaný hormónmi), prebieha kontinuálne ďalej. Je nevyhnutné dôsledne rozlišovať, čo je fyzickým a čo psychickým základom pre rozvoj sexuality.

Človek sa nerodí s už vytvorenou rodovou identitou, nerodí sa ani s jasnou budúcou pohlavnou preferenciou.

Človek duševne (a zároveň sexuálne) nezreje nasávaním informácií o svete dospelých (a zároveň o sexe), ale transformáciou toho, čo do svojho vnútra prijímal/neprijímal od počiatku svojej osobnej existencie.

Nech sa už jeho psychika spolu so sexualitou rokmi vyformovala do akejkoľvek podoby, v dospelosti už seba ako pohlavnú bytosť dobre pozná, učí sa sebaovládaniu a slobodne sa rozhoduje.

Ako rodičia sa mnohí domnievame, že sexuálna výchova je o objasnení erekcie, polúcie, menštruácie a o prezentácii základov počatia dieťaťa a možností antikoncepcie. K tomu pridáme niečo o hygiene a pár zákazov či zbožných želaní.

Áno, nemôžeme bagatelizovať ani takéto rozhovory a spoliehať sa na to, že to s naším dieťaťom preberie niekto iný. Ale tu ide o čosi viac; o hlbšie veci a súvislosti v rámci výchovného procesu (vzájomných interakcií), ktorý začína oveľa skôr, ako krátko pred pubertou.

Podstatou prezentácie je pozvanie k tomu, aby sme sa na sexualitu dívali v širšom kontexte, teda tak, ako si to táto téma naozaj zaslúži.

Hneď na začiatku puberty dieťaťa si potrebujeme uvedomiť, že naše dieťa nastúpilo na cestu dospievania a je čas, aby sme svoj prístup k nemu posunuli na vyšší level, nevyhýbali sa citlivým témam, neposúvali rozhovory o sexualite, intimite na neskôr.

Často zabúdame na to, že psychosexuálny vývin dieťaťa sa začal už dávno pred tým, ako sme dieťaťu začali vysvetľovať "pikošky," pri ktorých nás už neraz predbehol internet či kolektív dieťaťa. Zabúdame na podstatu vývinu sexuality, ktorá ide ruka v ruke s kvalitou vzťahu, ktorý s dieťaťom máme.

Je, samozrejme, potrebné dieťaťu pred pubertou (to znamená už okolo desiateho roku života) vysvetliť aj základnú anatómiu a fyziológiu pohlavných orgánov, ale pri tom to nemôže ostať. Sústreďme sa predovšetkým na to, čo naše dieťa nemá šancu nájsť ani na internete a čo je oveľa dôležitejšie ako jednorazová informácia o erekcii, menarché či nechránenom koite. Nezabúdajme na vnútorný svet dieťaťa, ktorý začíname formovať možno ešte pred jeho narodením. Nezabúdajme urobiť pre tento vývin maximum vrátane obdobia, v ktorom naše dieťa bude riešiť prvé lásky, prvé erotické túžby (možno aj tie neštandardné) či bojovať s pornografiou. No už vtedy môže disponovať základom, ktorý ho povedie tým správnym smerom, hoci sa dopustí aj chýb.

V tomto pre dieťa veľmi búrlivom a zároveň veľmi citlivom období puberty mu ako rodičia potrebujeme zabezpečiť dostatok súkromia, priestoru na vlastný názor a zároveň ho pozývať do otvorených rozhovorov, naučiť sa brať pocity dieťaťa vážne a jeho postoje či presvedčenia predsa len s rezervou a korigovať ich vhodným, nenásilným, uvedomelým a trpezlivým prístupom.

Pre potreby konzultácie ma neváhajte kontaktovať (v rámci toho, čo je nejasné v prezentácii). Sú to tak intímne záležitosti, že len rodič vie, kedy je ten správny čas, hlavne však dovoľujte dieťaťu pýtať sa, pripomínajte mu túto možnosť, buďte otvorení a keď už je čas, sami od seba mu k tomu povedzte aspoň pár viet - ak bude dieťa, ktoré bežne vedie či dokáže viesť otvorený dialóg s rodičom, naďalej ticho, mysliac si, že ono už má tie správne odpovede, ktorých sa chce držať. Rodič by mal chcieť neuspokojovať sa s nevypovedaným a nežiť v omyle (mylnom obraze o tom, ako dieťa myslí, čo robí a čo ho trápi).

Budem tiež vďačný za vaše postrehy, skúsenosti a pripomienky k prezentácii, na základe ktorých by ešte mohlo dôjsť ku korekcii textu.

Netreba zabúdať na to, že existuje podvedomie a dieťa si všetky, aj negatívne prejavy, prístupy ukladá od útleho detstva aj do neho a každý nevhodný výchovný prístup rodiča ho raz môže veľmi zabolieť a bude náročné získať korektívnu skúsenosť.

Rodič pripravuje dieťa na to, aby dokázalo vycítiť hrozbu, aby samo pochopilo, čo a prečo ešte nie je vhodné a prijalo daný postoj za svoj.

Rodič je vo veľkej miere zodpovedný nielen za formovanie osobnosti dieťaťa, ale aj za to, ako bude jeho dieťa prežívať vlastnú sexualitu. Nejde o maličkosť. Treba si na to dávať veľký pozor.

Nie je sexuálna výchova ako sexuálna výchova

Som dieťa nonvirtuálnej doby. Neviem si predstaviť, ako by prebiehal vývin mojej osobnosti a sexuality, keby som mal byť dieťaťom dnes, kedy na deti zovšadiaľ vyskakuje množstvo sexuálneho obsahu a mylných informácií (nielen) o sexualite a sexuálnom živote. Mnohé z nich sú propagované častejšie a následné vnímané ako spoločensky najakceptovanejšie.

Je alarmujúce to, že naše deti sa dnes príliš skoro stretávajú nielen s ľahkým sexuálnym materiálnom, či už na billboardoch, v reklamách, vo filmoch, ale už aj s tvrdým pornom na mobile a tablete, kde môžu vidieť skutočne všeličo. Niektorí starší si pri tom povedia: "Predsa aj my sme svojim otcom doma kradli erotické časopisy." Lenže to nie je to isté. Porno predstavuje množstvo dynamických, rýchlo sa striedajúcich, pestrých erotických stimulov, s ktorými mozog dieťaťa nedokáže pracovať a ani ich spracovať.

A máme na svete ťažké závislosti na porne už v detskom veku spojené s inými nelátkovými závislosťami. Dnes pre staršie dieťa reálny sex už ani nie je ničím výnimočným. Je to len chabým zreálnením niečoho, čo už stokrát videlo a v čom už potrebuje zažiť aj niečo iné, niečo viac. Inokedy sa dieťa vydesí, ak ho vzrušujú videá so zoofilným, sadisticko-masochistickým, homosexuálnym či pedofilným obsahom, no napriek tomu sa k takýmto videám opakovane vracia, uzatvára sa do seba, identifikuje sa cez tieto postavy, vyrovnáva sa pomaly s tým, že je zrejme takéto, že s tým nič neurobí, postupne prekonáva pocity a hanby, lebo na internete sa dozvedá, že nie je také samo, že je to zrejme v poriadku. Lenže ako bude vyzerať jeho reálny sexuálny život? Ako to zasiahne jeho vzťahy, emocionalitu, dušu?

Čo s tým?

Udivuje ma, ak si niekto myslí, že zavedením povinnej sexuálnej výchovy pre deti, kde im budeme hovoriť o tom, že hormonálna či mechanická antikoncepcia sú metódami voľby, že homosexualita je niečo vrodené, čo treba čím skôr prakticky vyskúšať, že rodové rozdiely sú dnes prekonaná záležitosť, vyriešime to kvantum problémov, ktoré sa dnes v rámci sexuality našich detí vynárajú a s čím všetkým sú dnes dennodenne konfrontované. Skôr mám pocit, že takýto krok by mnohé iba zhoršil, lebo je tendencia spájať sexualitu s najaktuálnejšou ideológiou a to bez ohľadu na to, či budeme alebo nebudeme mať k dispozícii aj učebný materiál. Časy, kedy bol učiteľ morálnou autoritou, sú už, zdá sa, preč (česť výnimkám, ktoré deti nielen vzdelávajú, ale aj svedomito vychovávajú a mali to šťastie, že im niekto dal do života kvalitný morálny základ, ktorý vedia podať bez toho, aby ranili, poburovali či boli na smiech... a ktoré vedia osloviť, lebo ide aj o ich skúsenosť, ich životnú prax).

Podsúvať dieťaťu kadečo je úspešne možné aj mimo predmetu sexuálna výchova a mimo jeho učebných osnov. Stačí deťom podsunúť to, že všetko, čo sa dočítajú na internete, je "hanbatá" pravda o dospelých a pre dospelých. Inokedy sa nedívame na tieto informácie kriticky, možno ich ani veľmi nesledujeme, sme ticho a to dieťaťu stačí, aby sa informovalo inde a bolo spokojné. Je spokojný aj rodič, lebo dieťa sa ho nepýta a zrazu zažívame klamlivú idylku rodinnej pohody a bezproblémových detí. Čo všetko sa ale denne v duši týchto detí premieľa, to už vedia len ony samy a skúsení odborníci na dušu.

Zaviesť sexuálnu výchovu na druhom stupni základných škôl ako povinný predmet je síce zaujímavá predstava, ale z môjho pohľadu nie je takýto krok potrebný, pretože:

• Môže dnešný chaos v sexualite detí iba prehlbovať, dávať im bezobsažné, ale mainstreamové odpovede, alebo, paradoxne, ich zneisťovať, brať pevnú pôdu pod nohami ("dobré ilúzie," ale hlavne zásady), ktorú pre deti vytvárajú ich rodiny.
• Rodič je ten najpovolanejší človek, ktorý pozná svoje dieťa, ktorý vie, kedy je jeho dieťa pripravené a vie aj to, ako chce svoje dieťa smerovať aj v sexualite. Aj stredoškoláci sú ešte značne sugestibilní a netreba deťom podsúvať subjektívne ani ideologické predstavy o sexuálnom živote vrátane antikoncepcie.
• Máme biológiu, kde deťom už na základnej škole má učiteľ (pre istotu) povedať základné fakty o mužskej a ženskej sexualite, aby sa tak podchytili aj prípady, kedy rodičia dieťaťu o pohlavných zmenách a procesoch nepovedia takmer nič a ponechajú ho napospas internetu.
• Nemôžeme deťom hovoriť niečo, čo je proti ich náboženského presvedčeniu - tak ako nikoho nemôžeme nútiť navštevovať náboženskú výchovu. Väčšina informácií, ktoré chcú byť obsahom kníh o sexuálnej výchove sú proti náboženskému presvedčeniu a často aj proti osobnému presvedčeniu rodiča.
• Modliť sa, rozoberať Písmo, hovoriť o základných etických princípoch či bontóne, je síce fajn, ale deti sa potrebujú naučiť svoje presvedčenie aplikovať do životnej každodennej praxe a vedieť prečo. Preto sa o sexualite musí hovoriť aj v rámci náboženskej či etickej výchovy (po biologickom základe). Aby deti vedeli, čo všetko je sex pod nátlakom, čo všetko je sexuálne zneužívanie v detstve, prečo je lepšie so sexom počkať, hovoriť o všetkých metódach antikoncepcie, ich výhodách a nevýhodách (napr. že nemať sex je tiež antikoncepčná metóda a že ňou aj čosi v sebe formujeme, nielen bezducho siahame po pohodlnejších, ale niekedy aj menej spoľahlivých či rizikovejších metódach), prečo si nekaliť myseľ a nezhoršovať úsudok siahaním v partii po alkohole, iných drogách, chemsexe, čo je porno a čo hrozí po vzniku závislosti. A možno sa iba vrátiť k úplne základným otázkam - čo je láska, priateľstvo, viera a kto som ja v spleti všetkých tých vzťahov a väzieb s inými ľuďmi.

Z toho vyplýva:

• Hovorme o sexualite s deťmi, aby mladšie deti sexualitu nekarikaturovali, staršie nedémonizovali, netajili ju ako neovládateľnú silu či okolím neakceptovateľné praktiky. Aby tiež vedeli včas rozpoznať sexuálne zneužívanie, obťažovanie a sexuálny nátlak, neheterosexuálne sklony a aby o týchto náznakoch hovorili s rodičom či inou dospelou osobou - morálnou autoritou.
• Edukujme rodičov. V tejto problematike nutne spolupracujme s rodičmi. Bez ich súhlasu nemáme práve deťom posúvať subjektívne ani ideologické predstavy o sexualite, o prvom sexe či aktívnom pohlavnom živote.
• Je veľmi dôležité deťom podať informácie o sexe tak, aby sme im ho nezhnusili, ale ani naň nerobili reklamu. Viac je však potrebné sa venovať sexualite a nie sexu, aby sa nestalo, že pubescent či adolescent si tieto dva pojmy začne spájať do jedného. Deti v kritickom veku potrebujú mať viac informácií o sexualite, ako o sexe.
• Edukujme učiteľov, ktorí často nevedia o sexualite veľa, nevedia argumentovať, a preto tému sexuality často zámerne opomínajú.
• Nepúšťajme do škôl rôznych externistov, ktorí pod rôznymi zámienkami chcú deťom propagovať jediný správny prístup k sexualite a k sexu.
• Začnime hovoriť o sexualite v rámci biológie a rozviňme tieto myšlienky na iných predmetoch, ktoré majú formovať dušu, ducha dieťaťa, rešpektujúc pri tom vnútorného presvedčenie a výchovné prostredie dieťaťa.
• Edukujme kňazov, aby náboženská výchova mala v sebe aj iné prvky vedenia, ako je to zvykom dnes.
• Ponúknime stredoškolákom voliteľný predmet psychológia alebo sociálno-psychologický výcvik, pretože ak nám adolescenti začnú pracovať sami so sebou, rozmýšľať nad vecami, nad iným pohľadom na vec, selektovať, nie pasívne prijímať všetky informácie z virtuality (čo doteraz vnímali ako zlo zdanlivo obmedzujúce ich slobodu, začnú vnímať ako niečo, čo ich chce robiť zrelšími, zodpovednejšími, slobodnejšími, uvedomelejšími a kvalitnejšími osobnosťami), začnú rozvíjať vzťah k sebe, všímať si iných ľudí a budovať s nimi hlbšie vzťahy, nebude im cudzia cnosť, láska a úcta k sebe ale aj k tomu druhému, ale aj akási odolnosť voči kolektívnemu či ideologickému nátlaku. Predovšetkým si začnú napĺňať potrebu intimity autentickejšie a neohrozia svoj psychosexuálny vývin.

Prvé sexuálne kontakty v detstve s inými deťmi? Často desivé zistenia!

Prečo sa deti snažia napodobňovať dospelých v sexe alebo prečo dávajú voľný priebeh prebúdzajúcemu sa sexuálnemu pudu?

Čím častejšie sa dozvedám o sexuálnych aktivitách dnes už dospelých osôb z čias, keď boli maloletí alebo mladiství, tým častejšie sa zamýšľam nad tým, prečo je tomu tak, že deti sexuálne zneužívajú iné deti - s takou ľahkosťou, samozrejmosťou, odvahou a nie raz opakovane od prvých erekcií chlapcov v puberte. Imitujú homosexuálne alebo heterosexuálne erotické aktivity v čase, kedy ešte ani nevedia, čo vlastne sexualita a sexuálna orientácia sú.

Najčastejšie sa tieto aktivity odohrávajú v rodine medzi vlastnými či nevlastnými súrodencami, bratrancami, bratrancami a sesternicami, susedmi, kamarátmi. Chlapci, iniciátori sexuálneho aktu, zvyčajne vnímajú tento skutok ako hru, realizovanú jednorazovo či opakovane. Nerozumejú jeho hĺbke, súvislostiam, nechápu ho v kontexte vzťahu medzi nepríbuznými, fyzicky i emocionálne zrelými osobami, neuvedomujú si následky tejto "hry" s pohlavnými orgánmi, niekedy aj s pokusom o koitus. A tak sa rodia pseudopedofilné, pseudoincestné, pseudohomosexuálne aktivity našich detí s ťažkým precitnutím v budúcnosti (pokiaľ toho vôbec budú schopné).

Príčinou nemusí byť len rýchla, presexualizovaná doba s nesprávnym ponímaním slobody. Príčinou môže byť aj nedostatočné, nevhodné vedenie rodičov, ich benevolencia a sexuálna a vzťahová samovýchova detí, resp. vyrastanie pri výraznej asistencii "ulice" (plnej dezinformácií a mylných presvedčení), internetu a voľne dostupnej pornografie s množstvom perverzných videí či videí plných rôznych deviácií a krivých obrazov sexuality a sexu (sexujúce animované postavičky, osoby vyzerajúce ako deti...). Niekedy je to snaha dieťaťa rýchlo dospieť a zaslúžiť si niečiu lásku, prijatie, ocenenie.

Pritom je potrebné mať na zreteli, ako hlboko tieto aktivity značia deti v ich detstve i v budúcom živote, v oblasti duševného zdravia ako takého, medziľudských a partnerských vzťahov, sexuality, identity a sexuálneho správania. Deti často mávajú aj po dovŕšení dospelosti tieto zážitky hlboko v sebe vytesnené, sporadicky vyúsťujúce do problémov v škole, rodine, v partnerských vzťahoch, vo vnímaní vlastnej hodnoty, identity. Hlboké vytesnenie týchto zážitkov sa udeje najmä kvôli tomu, že deťom postupne počas dospievania akoby dochádza, čo sa vlastne dialo, čo vlastne robili a navrstvia na tieto zážitky silné pocity viny a hanby. Niekedy si "vinníci" i "obete" časom vymenia roly. Uzavrú sa a jedinými znakmi týchto v sebe pochovaných zážitkov sa stanú nepochopiteľné správanie, rýchle zvraty v ňom, strach sa viazať, strach z použitia alebo, naopak, vyzývavé sexuálne správanie, promiskuita, agresivita, negatívny sebaobraz, alterovaná sexuálna orientácia alebo tendencia pokračovať v sexuálnych aktivitách s nedospelými osobami. Nie zriedkavo sa stáva, že osoba dané skutky aj v dospelosti ospravedlňuje napríklad slovami: "Boli sme ešte deti," aby sa vyhla bolestivému precitnutiu.

Milí rodičia, majte jasný prehľad o tom, čo vaše deti robia a s kým, veďte ich k úprimnosti a otvárajte pred nimi sexuálne otázky skôr, ako začne byť neskoro. Inak vaše dieťa často veľmi diskrétne zraňuje v oblasti vzťahov a sexuality seba i iných ľudí. To môže vyústiť do rôzne závažnej psychiatrickej diagnózy vrátane závislosti či zhoršenia kvality života a vzťahov alebo sa stať jednou z príčin psychických ťažkostí. Je vysoko pravdepodobné, že sa mu tak skoro adekvátna pomoc nedostane a že dôjde k zhoršovaniu kvality života a duševného stavu. Tak citlivá téma sa často neotvára, nevenuje sa jej pri rozhovoroch s odborníkom, nakoľko k nim zvyčajne kvôli vine, hanbe, strachu z trestu, odsúdenia ani nedôjde; jedinec nenaberie odvahu alebo to vytesnil zo svojho vedomia.

Možno vám, milí rodičia, teraz napadá, že ani vy ste od svojich rodičov nedostali nejaké základy sexuálnej výchovy, prežili ste to a fungujete dnes relatívne normálne. Skúste si ale uvedomiť, čomu sú deti dnes denne vystavované. Spomeniem len množstvo podnetov a informácií, v ktorých sa dieťa za pomoci dospelého nedokáže zorientovať a vybrať si pravdivú podstatu a dobro pre seba. Vzťahy detí s dospelými už v dnešnej dobe nebývajú také intenzívne ani kvalitné ako v minulosti (strácajú na intimite a sile), deti rýchlo prichádzajú o ideály, nemusia byť tak zodpovedné voči sebe ani ohľaduplné k iným (deťom nedovolíme dospieť alebo z nich predčasne robíme dospelých), rodičia zasa prichádzajú o prirodzenú autoritu, ktorá okrem iného vymedzovala morálne hranice, poskytovala dieťaťu, ktoré nebolo tak vystavené tlaku moderných spoločenských mýtov a nepísaných rovesníckych pravidiel, priestor vybudovať si a udržať vlastnú identitu a morálnu integritu. To, čo by si priali rodičia, v deťoch nie je dostatočne ukotvené alebo sa za to hanbia kvôli nedostatočnej verbálnej intervencii či chabého (benevolentného, nejasného) vzoru rodiča. Zamyslieť sa nad tým, prečo rodičia strácajú prirodzenú autoritu a ako ju získať už musí každý rodič sám - kvalitnou sebareflexiou, uprataním si v samom sebe, pomenovaním si svojich istôt a zásad, ochotou vnútorne rásť, dávaním dieťaťu zo seba to najzrelšie a najperspektívnejšie a určením si priorít.