Religiozita a sexualita

Masturbácia alebo masturbácia pri pornografii nemusia byť vždy vhodným riešením alebo riešením na všetko.

Na druhej strane je potrebné si uvedomiť, že veľa ľudí bolo vychovávaných v prísnom bigotnom prostredí, kde "nie" nepotrebovalo zdôvodnenie, alebo nepotrebovalo iné aké náboženské zdôvodnenie. A skôr sa používalo "nie, nesmieš," ako "nemusíš to robiť, ak si o tom povieme viac..., ak sa na to pozrieme pravdivo a z rôznych uhlov pohľadu."

Je neuveriteľné, koľko mladých ľudí vstupuje do partnerských vzťahov zranených v oblasti vzťahov a sexuality, ovplyvnených mýtmi a predsudkami. Nemajú poznanú ani prijatú vlastnú sexualitu, nedokážu sa tešiť zo sexu, alebo, naopak, nedokážu sa sexu či porna nabažiť, majú očakávania, ktoré sa nedarí naplniť alebo o svojich očakávaniach s polovičkou ani len nerozprávajú. A tak obaja si niečo o tom druhom alebo o vzniknutej situácii myslia, nechávajú si to pre seba, uzatvárajú sa do seba a trápia sa alebo unikajú do sveta pornografie, mileneckých či iných nezáväzných kontaktov.

Nie každý človek nemá radosť zo sexu kvôli tomu, že ho nepotrebuje alebo ho potrebuje menej frekventovane, navyše rigidne či strojene. Nie každý človek stráca kontrolu nad svojím sexuálnym správaním alebo ho máločo v sexe dokáže uspokojiť.

Často ide o dôsledok tráum a vnútorne mylných automaticky prijímaných informácií, ktoré sa dlhodobo dostávali do vnútra človeka vplyvom výchovy v rodine a pobytom v kresťanskom prostredí v spojení napríklad s traumou, intruzívnou matkou, emočne odpojenou matkou, problematickým vzťahom rodičov, celkovo nezdravou rodinnou dynamikou, ponižovaním, vyčleňovaním dieťaťa, ďalej kňazom či farárom strašiacim ťažkým hriechom či zatratením, čo zostáva aj po rokoch živé a aktuálne v opakujúcich sa pocitoch zmätenosti, viny, hanby, ťažoby z neriešiteľných vnútorných konfliktov atakujúcich sebahodnotu a pozitívny sebaobraz. Takíto ľudia sa stávajú nedobrovoľnými otrokmi, martýrmi, až kým sa nevzoprú a nezačnú sa dívať na problém v stave dostatočnej sebalásky, s nadhľadom a s ohľadom aj na biologický a psychologický aspekt, ktoré nemajú byť opomínané.

Napríklad manželka pristihujúca manžela masturbujúceho pri porne môže videné vnímať negatívne, zraňujúco atď. Rovnako sa však v procese mentalizovania na to môže dívať ako na dôsledok neprijatia vlastnej sexuality, ktoré sa odráža na kvalite jej sexuálneho života, dôsledok nepochopenia partnerovej sexuality, nenapojenia sa na sexualitu zdieľanú.

Po zmene nastavenia mysle sa môže každý zvlášť i obaja spolu v pokoji zamyslieť nad otázkou – Prečo uspokojujem svoju sexuálnu potrebu takto a prečo nie iným spôsobom, teda so svojou manželkou, a čo s tým môžeme obaja urobiť, či sme schopní a ochotní hľadať a prijať kompromis.

Napriek aj odvrátenej tváre konzumovania pornografie najmä v stave podobnom závislosti, pestovania neautentickosti a živenia nereálnych očakávaní, vzťah k pornu a sexuálnym pomôckam často odráža vzťah k vlastnej zranenej sexualite, nie príliš pozitívne nazeranie na sexualitu opačného pohlavia, presvedčenia či utkvelé predstavy nekorešpondujúce s realitou či reálnymi túžbami, potrebami partnera, ani vhodný prístup k zdieľanej sexualite. Deje sa to vplyvom nedostatočnej informovanosti, ochoty prijímať fakty, v kontexte žiadnych či negatívne podávaných informácií v rámci sexuálnej výchovy, skreslených informácií či negatívnych vzťahových zážitkov vrátane vnímania oboch rodičovských figúr v detstve a doterajších sexuálnych zážitkov. To všetko je potrebné uzdravovať, nie kritizovať či ignorovať.

V opačnom prípade by pornografia, sexuálne pomôcky alebo experimentovanie v sexe bez inšpirovania sa erotickým materiálom boli vnímané ako užitočné nástroje, hoci aj v manželstve, na lepšie poznanie reakcií oboch tiel, zorientovanie sa vo vlastnej sexualite, na skvalitnenie spoločného sexuálneho života, na budovanie pozitívnejšieho vzťahu k sexu, objavenie radosti zo sexu atď., nie ako najvyššia forma zla a zrady, ktorá ma aj napriek tomu priťahuje, zvlášť v sexuálnych a partnerských krízach, alebo mi pomáha vyrovnať sa so stresom či záťažou. Nástroje, ktoré môžem a nemusím využívať, najmä ak ich nedokážem využívať tak, aby ma nedeštruovali alebo nediskvalifikovali v mojich intímnych vzťahoch.

Samozrejme, všetky problémy a všetky nové nápady v sexualite môže každý konzultovať s psychiatrom, gynekológom, urológom alebo sexuológom, nakoľko nie všetok pornografický materiál je prezentovaný pravdivo, pôsobí neskreslene, nie zmätočne a je dobré a bezpečné ho skúšať.

Rovnako je v poriadku dohodnúť sa s partnerom na sexe až po svadbe aj s rizikom, že im to v sexe fungovať nebude, ale čo dovtedy dokážu mladé zamilované páry osamote robiť, len aby formálne neporušili predsavzatie či nespáchali hriech, my odborníci vnímame ako mučivé zastavovanie pohlavného aktu v predohre a mladý zamilovaný pár ako peklo s koncom nedohľadne. Bolo by zaujímavé vidieť, ako sa Boh pri tom chytá za hlavu. Pritom by mali vedieť, že Boh nežiada formálne rešpektovanie prikázania, ktoré vo vyznávanej spiritualite v skutočnosti aj tak bolo porušené a navyše to zastavovanie sa v rozbehnutom sexuálnom akte či erotickom dráždení so sebou môže a vie prinášať rôzne psychosexuálne dôsledky. Nehovoriac o tom, že v týchto prípadoch sexualita často už od detstva nebola zdravo uchopená, ďalej sa v tom pokračuje a vždy za to môže niekto iný (rodič) alebo niečo iné (cirkev), teda nevychádza to z môjho vlastného presvedčenia, resp. vlastné presvedčenie je vynútené, nedospelo sa k nemu prirodzene.

Je rozdiel nepotrebovať masturbovať, pozerať porno, používať sexuálne pomôcky..., lebo som sa tak rozhodol, nepotrebujem to, nechcem to. A je rozdiel nesmieť masturbovať, pozerať porno, používať sexuálne pomôcky, lebo...

Sexuálny pud väčšinou nedokážeme sublimovať, pretaviť do niečoho iného a pri jeho nenapĺňaní, podľa nás najprijateľnejším spôsobom, podvedome unikáme k náhradným riešeniam od masturbácií, porna, kybersexu cez milenecké pomery až po deviantné sexuálne správanie. Sexualita človeka sa však vždy má ošetrovať v kontexte psychosociálneho vývinu a celkového psychického stavu.

Nekontrolovateľné masturbácie a ponáranie sa do sveta porna nestoja za démonizovanie, zúfalstvo z nezvládanej závislosti, negatívne sebahodnotenia, výčitky ani sklamania po porušení striktného zákazu. Stoja za hlbšiu analýzu sexuálneho správania, jeho prepojenia s inými časťami seba, vývinových medzníkov, kvality vzťahov, potrieb a emócií a za pokus o autentickejší prístup k sebe po porozumení sebe a prijatí seba. Pretože najväčší úspech nespočíva v posúvaní odhaľovania slabých či bolestivých miest v sebe extenzívnym zaoberaním sa pôžitkami, ale spočíva v nachádzaní, prijímaní a uzdravovaní samého seba v sieti hodnotných, stabilných a bezpečných vzťahov.

Ak sexuálny život dvoch manželov ochladol alebo nikdy nebol dostatočne napĺňajúci, je dobré sa otvorene porozprávať o možných príčinách.

Miluje ma manžel/manželka? Nakoľko je vo vzťahu ku mne zranený/zranená tým, čo sa medzi nami udialo? Pokiaľ v tomto neidentifikujeme závažný problém, potrebujeme si obaja vytvoriť priestor na učenie sa kvalitnejšiemu sexu možno aj pokusom a omylom, učenie sa prijímať a ďalej objavovať osobnú sexualitu, preskúmavať partnerovu sexualitu a tešiť sa z toho.

Ak identifikujeme naštrbený vzťah, hnev, sklamanie, krivdu atď., potrebujeme si najprv vytvoriť priestor na uzdravovanie vzťahu, v ktorom sa postupne presunieme aj do sexuálnej oblasti.

Podobne ak identifikujeme osobný, zdravotný, pracovný problém, jeho verbalizovanie a riešenie majú prioritu pred venovaním sa sexuálnym aktivitám, resp. pred koitálnymi aktivitami alebo pred zaoberaním sa novými sexuálnymi technikami s veľkým očakávaním.

Pripomínam, že najdôležitejšiu úlohu tu zohráva otvorená a dostatočná komunikácia medzi partnermi a vzájomná podpora v kríze, prípadné jej spoločné riešenie pred odborníkom.

Religiózna forma OCD a ďalšie následky náboženského fanatizmu v živote človeka

Prečo sú deti z hlboko veriacich rodín v dospelosti neraz stratené, vnútorne nevyrovnané, rozorvané, opakovane chybujúce a často končiace v psychologickej či psychiatrickej starostlivosti?

Vždy som mal a stále mám veľký rešpekt pred človekom s hlbokou spiritualitou. Môj strýko bol presne takýto muž a dodnes nerozumiem tomu, ako mohol vo svojej jednoduchosti vidieť a vedieť veci, ktoré nemal odkiaľ. Čerpal hlavne zo spirituality a to ho posunulo na ceste sebarozvoja významne dopredu. Aj vďaka nemu som pochopil, že napojenie na duchovno má nesmierne veľký význam v živote každého človeka a muža obzvlášť, pretože ho to ako budúceho vodcu a morálny vzor významne formuje a posúva v osobnostnom raste vrátane pokory a odovzdanosti.

Zároveň ma to presvedčilo o tom, že človek v dobre nastavenej osobnej spiritualite, ktorú dokáže dynamicky prepájať s biologickým, sociálnym a psychologickým pohľadom na seba, vzťahy a akýkoľvek problém, môže časom lepšie rozumieť svojej duši a byť skutočne šťastný.

Sčasti sa môže každý naučiť žiť zdravú spiritualitu, ideálne od zrelých duchovných vodcov, a sčasti to zrejme každý dostáva aj darom vďaka kompatibilite osobnostnej štruktúry.

Každý človek sa v nie jednoduchom procese sebapremeny usiluje o čo najdokonalejšiu, resp. najfunkčnejšiu integráciu duchovnej a duševnej perspektívy a bez komplexného, nielen spirituálneho sebarozvoja, vstúpenia do hĺbky seba a otvorenia sa svetu to zrejme nedosiahne nikto.

Duchovný život, život v náboženskej skupine zaiste má mnoho limitov, ale pokiaľ človek začne inklinovať k postoju, ktorý mu nedovoľuje vnútorne sa rozvíjať a slobodne si voliť vlastnú cestu, takéto smerovanie je vždy viac ohrozením duševného zdravia, ako prínosom preň.

Vidíme to na mnohých našich pacientoch, ktorí z hlboko veriacich rodín vychádzajú nešťastní, vnútorne neslobodní, trestajúci seba či príliš negatívne nazerajúci na svet či svoju budúcnosť, odsudzujúci iných alebo len uväznení vo svojich predsudkoch, mučivých pochybnostiach a úzkosti, so strachom urobiť "hriešny" krok a s neustálym vnútorným konfliktom o tom, prečo ho neurobiť, keď iní ho robia s ľahkosťou. Ak to urobia aj oni, trpia ohromnými pocitmi viny a hanby s potrebou opakovane sa spovedať. Ide o tzv. náboženské obsedantné myšlienky – laicky škrupulozita, odborne religiózna forma OCD a rôzne iné dopady náboženského fanatizmu na kvalitu života.

Je potrebné si uvedomiť, že náboženstvo samo osebe nemôže za obsedantné myšlienky, zhoršenú kvalitu života, ako aj rozhodnutie byť martýrom uväzneným vo vlastnom nešťastí, vlastných predstavách o správnom či spásonosnom prežívaní viery. Je to o chápaní konkrétnej spirituality našimi výchovnými vzormi, jeho žití nimi a odovzdávanie patologického sebadeštruktívneho postoja, ako aj postoja deformujúceho vzťahy ďalšej generácii. Niekedy rodičia vlastné deti učia žiť jedno a konajú iné. Nakoniec sme to však my, už dospelé deti, ktoré to patologické nedetegujú a/alebo rozhodnú sa v tom pokračovať.

Často je teda koreň religióznej formy OCD v nevhodnej výchove, ktorá nedáva dieťaťu priestor polemizovať, učiť sa na vlastných chybách a rozhodovať sa slobodne. Dieťa sa nemá pýtať, má len slepo počúvať príkazy, zákazy a nariadenia bez ohľadu na to, či mu dávajú zmysel, či im rozumie, či mu ubližujú, prípadne či si ich vie spojiť s logikou i psychologickým prístupom aj v obdobiach dospievania a dospelosti. Typická je tiež prítomnosť prehnanej kritiky, napomínanie či trestanie pri pochybovaní, premýšľaní o inom názore, prípadne strašenie peklom. V centre náboženského života v týchto prípadoch stojí vízia potenciálneho zatratenia. V kombinácii so senzitívnou, traumatizovanou, závislou či emočne nestabilnou osobnosťou sa nielen že stráca radosť z prežívania viery, ale zvyšuje sa pravdepodobnosť vzniku depresie, rezignácie a kvôli neustálemu vyčerpávajúcemu vnútornému boju tiež stupňovanie myšlienok o nezmyselnosti vlastného života s túžbou či predstavami o jeho ukončení.

Veľmi častým kameňom úrazu býva sexualita, postoj k sebe či iným ľuďom, či už sa to týka tela ako celku, pohlavných orgánov, fyziologických cyklov a zmien, štandardných či neštandardných sexuálnych predstáv, partnerstva, sexu.

Napríklad ako vysvetliť homosexuálnemu mužovi, že ak túži po homosexuálnom partnerskom vzťahu a sexe, odopierať si ich môže byť pokračovaním v sebatrýznení či sebaklame. Pretože ak človek túži po niečom legálnom a má to na dosah ruky, skôr či neskôr to dosiahne, resp. urobí to vtedy, keď sa v ňom zníži intenzita mučivých výčitiek, strachu a stresu z vnútorného konfliktu. Často je to o tom, že človek chce veriť tomu, že sa rozhodol urobiť pre seba to najlepšie, ale akosi sa mu v tom aktuálnom vnútornom nastavení nedarí byť šťastný a bojí sa slobodne rozhodnúť pre niečo iné. Na to, prečo to neurobiť, má zvyčajne veľmi vágne dôvody. Takíto muži sa napokon rozhodnú pre partnerský vzťah s iným mužom, v ktorom si dohodnú jasné hranice – napr. mať iba bozky a objatia a keď príde erekcia, túžba dotýkať sa penisu toho druhého či zažiť spolu s ním orgazmus, prichádza mučivé odmietanie sprevádzané zúskostňujúcimi výčitkami, stupňujúcim sa vnútorným tlakom, konfliktom. Čiže homosexuálny muž s presvedčením, že človeku je samému smutno, priateľstvá sa mu nedarí udržať alebo nie sú pre neho emočne dostatočne hlboké, volí akoby nezmyselný kompromis medzi osobnou spiritualitou, učením cirkvi a prirodzenou túžbou človeka po partnerskom emočnom aj sexuálnom spojení. To je zvyčajne odsúdené na zánik a konkrétny muž sa dostáva do väčšej beznádeje a pocitu nezmyselnosti či neúnosnej ťažkosti osobnej existencie.

Podobne sú na tom heterosexuálni veriaci štyridsiatnici, ktorí nutkavo veria tomu, že Boh či spoločenstvo im musia nájsť vytúženú životnú lásku, bez ktorej ich život nemá zmysel, neprináša radosť ani naplnenie. Pri opakovaných neúspechoch unikajú pred svetom a uzatvárajú sa do seba a ani im nenapadne premýšľať nad tým, či a čím (vnútorným nastavením, vysokými nárokmi, predsudkami, negatívnym hodnotením prítomnosti a nerealistickým zbožšťovaním a nalinajkovaním predstáv o budúcnosti, pasivitou, nízkou mierou sebareflexie a ochotou pracovať na sebe kvôli sebe atď.) vlastne nie sú príťažlivými pre okolie. Oni však nutkavo a nevyvrátiteľne veria tomu, že ich život je nezaujímavý, nenaplnený a i oni sami sú pre okolie nezaujímaví kvôli stavu "slobodný." A Boh to má zmeniť postavením krásnej veriacej ženy do cesty s očakávaním spásonosného prínosu.

Nutkavé myšlienky môžu ďalej ovládať ľudí s pocitom osobnej chudoby a potrebou byť nechutne bohatý, s pocitom neúspešnosti s potrebou sa ukázať, aby im mohol každý závidieť.

Zaznamenávame tiež odpor k menštruácii, polúcii, pohlavným orgánom opačného pohlavia alebo problémy v sexuálnom spolužití dvoch partnerov s vyčítajúcimi či zúzkostňujúcimi otázkami typu – ako to mám robiť, prečo to mám robiť, ak necítim potrebu či zažívam bolesť, nie potešenie, prečo tak často, prečo pri svetle, prečo takto či onako, keď mne sa to takto hnusí a podobne.

Pritom podstatné je, aby som robil to, čo skutočne chcem ja a nie niekto iný..., aby keď niečo nechcem, aby som si to vedel veľmi dobre obhájiť sám pred sebou..., aby som bol ako veriaci či člen konkrétnej cirkvi skutočne šťastný, motivovaný, hnaný dopredu a naplnený a aby som sa nebál zmeniť názor či pustiť niečo, čoho sa tak urputne držím, mysliac si, že ma to zachraňuje, no v skutočnosti ma to ničí. Tým môže byť idealizovanie si partnerského vzťahu s predstavou, že na sebe nemusím nič meniť a že len partnerská láska je dokonalá a uzdravujúca..., ale aj presvedčenie o tom, že odopieranie si niečoho, po čom bytostne túžim, sa na mne nikdy negatívne nepodpíše.

Dobré je tiež dokázať rozlišovať zdravé prežívanie viery od toho patologického vrátane identifikácie obsesií a úzkosti, negativity či odporu prameniacich z takého uchopenia náboženstva, života v cirkvi, ktoré je nakoniec ohrozením duševného zdravia a udržateľnosti zdravých vzťahov.

Inak nič z toho, čomu verím a pre čo sa tak obetujem, nestojí za môj vnútorný úpadok a nemá zmysel v tom pokračovať.