Prečo som sa stal psychiatrom?

Je to dlhý príbeh plný strastí a hľadania životného poslania s maximálnym osobným vnútorným naplnením.

Plán bol iný; mal som existovať v inej pomáhajúcej profesii, ale nakoniec to dopadlo úplne inak. Bol som otvorený kňazstvu a psychológii. Štúdiu medicíny som sa úspešne bránil, obzvlášť po absolvovaní prvého vysokoškolského štúdia. Viaceré štúdiá som iba začal, ale nepokračoval v nich, nakoľko mi chýbal pocit, že toto je miesto, kde mám aktuálne byť (absentoval vnútorný pokoj a radosť z prežívaného). Aj to mi dalo silu a odhodlanie nebáť sa skúšať nové veci, opustiť niečo, kam dostať sa ma možno veľa stálo, ale priebeh tejto konkrétnej cesty ma nedokázal napĺňať. Rovnako mi to dalo vytrvalosť zostať tam, kde mám byť, napriek ťažkostiam a problémom. Bol som sprevádzaný vyššou silou, hoci bez hlbšieho chápania toho, prečo a s akým koncom (to som zvyčajne chápal až o niekoľko rokov po náročných udalostiach). Presnejšie – až neskôr mi dochádzalo, že som bol vedený vyššou silou, lebo vtedy a tam som nedokázal byť presvedčený o tom, že ma niekto vedie a dokonale mi rozumie. Nechýbali ani pocity zúfalstva, no vždy bolo v mojom živote viac dobra, ktoré som kvôli bolesti nie vždy bol schopný vidieť a tešiť sa z neho naplno. Verím, že to všetko ma formovalo a i keď seba vnímam ako vďačného a pokorného muža (mnohí ma chcú vidieť alebo vidia inak), stále je čo zlepšovať.

Zažil som si potrebu odborného vedenia aj z tej druhej strany a viem, čo pacienti potrebujú, čoho sa obávajú a ako je stále psychiatrická starostlivosť poznačená stigmou a predsudkami. Keď nie je veľmi zle, "ešte nie je potrebná takáto pomoc," a keď už je veľmi zle, je neochotne prijímaná ako nutnosť, posledná možnosť, prejav slabosti a zlyhania. Navyše mnohí nerozumejú podstate a mechanizmu priebehu odborného vedenia a ich strach je umocňovaný rôznymi mýtmi, často nielen voči profesii ako takej, ale aj voči osobe daného odborníka (napr. veriaci človek je neraz automaticky vnímaný ako "suchár" či "vymývač mozgov," a to, že viera vo vyššiu silu má významný terapeutický prvok, je v momente hodnotenia človeka, ktorého som osobne ani nezažil, druhoradé).

Chcel by som ľuďom ukázať, že psychiatrická starostlivosť nemusí byť vo väčšine prípadov posledná ani najmenej populárna voľba, ale že má moc pôsobiť nielen bezpečne, účinne, ale aj preventívne. Psychiatria totiž pomáha spracovať a riešiť osobné i vzťahové problémy (akokoľvek intímne) už v ich začiatkoch. Chcem pozývať k otvoreným a bohatým dialógom o vnútornom svete a konkrétnych formách napredovania, sebarozvoja. V oblasti zachovania duševného zdravia a jeho posilňovania nemá zmysel čakať.   

Dnes viem, že podstatné je, aby ten, kto vedie iného, bol vnútorne odolný, spokojný, budujúci a udržiavajúci zmysluplné vzťahy a aby to medzi pacientom a lekárom/terapeutom osobnostne i v dôvere jednoducho "kliklo" pri všetkej úcte, pokore, nevyhnutným hraniciam a profesionalite s ochotou vykomunikovať si čokoľvek mätúce či potenciálne zraňujúce. Realita vzťahov nielen slovenského zdravotníctva je taká, že bližší vzťah lekára a pacienta je pacientom často zneužívaný a zasa prílišný odstup, často hraničiaci s neúctou, je síce kritizovaný, ale viac chrániaci inak zneužívanú stranu. Nehovoriac o tom, že postaviť sa čelu akémukoľvek utrpeniu pacienta a nepovrchne ho vnímať a zaoberať sa ním je samo osebe ohromne emocionálne vyčerpávajúce, ak to má lekár prežívať pri každom pacientovi. K tomu je potrebné pripočítať schopnosť vedieť si odpustiť zlyhania a nedovoliť, aby ho spútavali v kontaktoch s inými ľuďmi, či už na pracovisku, alebo mimo neho. Okrem snahy zneužiť zamrzí aj nevďak.

Nie je jednoduché horieť a byť spaľovaný správaním pacientov a nevyhorieť, zostať rovnako čistý ("naivný") a nadšený ako na začiatku klinickej praxe. Začínam viac a viac chápať potrebu zmeny na oboch stranách, obzvlášť v súčasnosti, v ktorej si pacienti neraz myslia, že môžu a vedia všetko a lekári minimalizujú verbálny a empatiou okorenený neverbálny kontakt s pacientmi. Zdravotníci sú stavaní do rolí sluhov plniacich neisté, ale v danom momente silné priania pacientov, nie do rolí slúžiacich dobru pacientov, samostatne mysliacich a slobodne sa rozhodujúcich, vychádzajúc z medicíny založenej na dôkazoch, nie z pocitu svojho či priania pacientovho.

Možno stačí, keď sa zamyslíme nad jednou vecou, ktorú by sme mohli zmeniť a pokúsime sa zmenu zrealizovať, podarí sa nám reštartovať aktuálny vzťah lekár – pacient, alebo objaviť nový, iný, kvalitnejší (v ktorom to "klikne" a nenapadne nám pošliapať po tom peknom, i keď nutkanie to urobiť sa môže objaviť).

Mojím cieľom je ďalej sa odborne vzdelávať a byť tu pre tých, ktorí ponúkanú pomoc nepremárňujú, ale zúročujú a nevnímajú ju ako samozrejmosť. Držme si v ochote meniť sa a napredovať šťastie.