Zhromažďovacia porucha
Zhromažďovacia porucha patrí k obsedantno-kompulzívnym poruchám, pri ktorých si osoba nadmerne zaobstaráva a/alebo zhromažďuje nepotrebné veci alebo veci "navyše" (oblečenie, jedlo, letáky, dekoratívne predmety, obaly, odpadky, dokonca domáce zvieratá a iné).
Porucha zvyčajne prekáža najviac blízkym a okoliu (kvôli nedostatku miesta, neporiadku, množeniu škodcov, zvýšenému riziku vzniku infekcie), minimálne alebo vôbec človeku s touto poruchou. Ten má problém zbavovať sa týchto vecí v presvedčení, že sa mu zídu a nikdy ich nie je dosť. Ťažko sa mu prekonáva nutkanie nezobrať, neponechať si danú vec (hoci ich už doma má dostatok/prebytok), rovnako úzkosť, nepohodu, nepokoj až agresivitu generuje aj myšlienka či požiadavka na zbavenie sa týchto vecí. Vecami, ktoré získava z odpadkov, odcudzením, nadmerným nakupovaním, vymieňaním s inými (alebo si ich vezme ako voľne dostupné – letáky) si zapratáva obydlie (izby, dvor), garáž, pivnicu a všetky skladové priestory, ku ktorým sa dostane. Porucha môže byť doplnená o triedenie, počítanie týchto vecí a motivovaná paranoidnou potrebou predzásobiť sa.
V rámci diagnostiky ochorenia potrebujeme vylúčiť kleptomániu, demenciu, úrazové poškodenie mozgu, veľkú depresívnu poruchu (nedostatok energie na vyhodenie nepotrebných vecí, upratanie si a pod.), poruchu autistického spektra a bludy pri schizofrénii. Okrem psychiatrického vyšetrenia je nevyhnutnosťou psychologické vyšetrenie, anamnéza od príbuzných (doložená fotografiami) a v opodstatnených prípadoch aj zobrazovacie vyšetrenie mozgu (CT, MR).
Pokiaľ je porucha spojená s poruchou osobnosti (alebo viacerými poruchami osobnosti), napr. schizotypovou, anankastickou (obsedantnou), paranoidnou a i. so slabým náhľadom, ten býva najväčšou prekážkou úspešnej terapie. Dôležité sú pri hodnotení stavu a prognózy tiež sociálny status, mentálna kapacita, emočný stav a emočná inteligencia človeka. Osoba bez náhľadu sa s príbuzným hoci aj dostaví do ambulancie psychiatra, ale riešenie tejto záležitosti (ktorú nenazýva problémom) považuje za neopodstatnené, prípadne za zbytočné robenie drámy. Obhajuje sa tým, že nikomu tým neškodí, že je to jeho záľuba, že je to škoda vyhodiť, lebo sa to ešte môže využiť a tým sa aj ušetrí. Buď je nešťastný z toho, že blízki ho nechápu a prekážajú im jeho aktivity (často to vzťahuje na seba, že im prekáža on sám), alebo má celkovo extrémne chudobný emočný svet a funguje viac-menej roboticky (autisticky).
Pri pacientoch s dobrým alebo primeraným náhľadom je v liečbe účinná najmä psychoterapia v kombinácii s farmakoterapiou (SSRI) alebo bez nej.
Pri osobách so slabým náhľadom (s ťažkou poruchou osobnosti alebo agresívnym správaním) je dobrým signálom ochota užívať psychiatrické lieky (SSRI, nízke dávky antipsychotika) v rámci ultimáta rodiny, ktoré môžu aspoň čiastočne znížiť nutkanie zaobstarávať, zhromažďovať, úzkosť pri zbavovaní sa nepotrebných vecí a otvoriť cestu zásahu tretej strany (rodina, susedia, úrady...).
I keď to nie je vždy jednoduché, s blízkym so zhromažďovacou poruchou by sme mali vždy komunikovať asertívne a vyjadriť mu pochopenie, poukazovať na to, čo robí, ako sa pri tom cítime, nie ho hodnotiť ako osobu, opierať sa o fakty (blízky je viac naklonený pomoci v osobnej kríze a pri poukázaní na objektívne negatívne dôsledky patologického zhromažďovania), opakovane ponúkať konzultáciu s odborníkom (nie nútiť).
Dnes existujú aj digitálni zberači s nutkavou potrebou zhromažďovať informácie v digitálnom svete a ukladať si ich na elektronické zariadenia (notebooky, mobily), USB či externé disky (nedokážu vymazať, zbaviť sa nadbytočných obrázkov, starých mailov, záznamov, videí, článkov a ďalšieho materiálu bez emočného významu a inej dôležitosti a pociťujú úzkosť pri myšlienke straty súboru, ktorá by mohla znamenať osobnú či kolektívnu katastrofu). Problémom to môže byť na pracoviskách a vtedy, kedy rozsah zozbieraného materiálu je už v kvante a neprehľadnosti neroztriediteľný a ako taký zdieľaný s inými spolupracovníkmi alebo nástupcami.
Nakoľko korene zhromažďovacej poruchy v dospelosti môžeme hľadať už v detstve, porucha je čiastočne preventabilná (najmä pri výskyte úzkostných porúch alebo porúch osobnosti v rodinnej anamnéze). Často sa u predisponovaného človeka porucha vyvinie z chronického pocitu nedostatku s nútením šetriť (so začiatkom v detstve) alebo preklopením zberateľskej vášne do patológie (pri jedinečných predmetoch, dekoráciách). Inokedy takto človek zapĺňa vnútornú prázdnotu. Preto je potrebné zabezpečovať dieťaťu pestrosť aktivít, stabilné hlboké vzťahy, možnosť učiť sa chápať emócie, môcť ich vyjadrovať, klásť dôraz na dôležitosť pozitívnych emočných zážitkov, kvalitnou a častou komunikáciou eliminovať pocit materiálneho nedostatku, krivdy, spravodlivo odmeňovať, často oceňovať dieťa, mať v rodine jasne nastavené pravidlá výchovy, nie meniace sa podľa nálady atď.