Rozhovor s Jánom Poľom na tému Homosexualita

Na internete som si všimol, že sa dlhé roky vyjadrujete aj k homosexualite. Kvôli čomu to robíte? Narážam na to, že homosexualita nie je psychiatrickou diagnózou.

Zaujíma ma sexualita človeka ako taká a neheterosexualita ako komplex stavov. Áno, homosexualita nie je diagnózou, a je aj dobré, že ňou nie je. Je to asi najlepšie nevedecké rozhodnutie v histórii ľudstva (väčšina iných nevedeckých rozhodnutí končila katastrofou), ktoré však prinieslo okrem toho pekného, aj veľa nenávisti a skreslených predstáv. Veď podstata homosexuality sa nezmenila len pre to, že prestala byť diagnózou. Stále je to stav, dajme tomu nechorobný stav v sexuológii, ktorý v žiadnom prípade nie je analogický k inej farbe pleti či zriedkavej farbe očí. Zmena poruchy k stavu mala byť krokom k väčšej tolerancii v spoločnosti a k eliminácii snáh násilne liečiť alebo experimentovať s liečbou, nie vytvoriť kult či odbojové hnutie LGBTI+. Spoločnosť s homosexualitou nedokázala zaobchádzať ako s diagnózou a nedokáže to ani dnes – neskĺzavať do extrémov. Nepodporujem agresívne správanie kvôli tunelovému videniu. Našťastie, v reálnom svete, väčšina minoritne sexuálne orientovaných ľudí je pokorná a inšpiratívna pre mňa aj pre celú spoločnosť (na internetových zoznamkách, teda vo virtualite a v anonymite zaznamenávame, naopak, veľký problém so správaním mnohých z nich). 

Páči sa mi, že sa v spoločnosti ozývajú ľudia, ktorí nezapadujú do obrazu majority o dokonalej alebo jedinej kráse, nehanbia sa vystúpiť z anonymity a povedať: "Som normálny/a a rovnako krásny/a ako vy ostatní." Napríklad ľudia s vitiligom. Ale nepáči sa mi, keď sa nehovorí pravda o stavoch, o motívoch či správaní vo vnútri rôznych skupín. Kedysi platilo, že vodca je veľmi múdry a morálne čistý. Dnes môže byť líder ktokoľvek a presadzovať čokoľvek. Pre mňa všeobecne rozšírené zhodné tvrdenia živené davovou psychózou nie sú automaticky pravdou a som rád, že ako lekár mám zdravý odstup od tvrdení typu: "Zem je plochá"..., "sme ako kukurica," alebo že "sexualita je vrodená." Lebo to tvrdia masy ľudí alebo vplyvní jednotlivci? Nezneužívam to, že vo vedeckej obci je vďaka kvantu rôznych hypotéz priestor ulietavať pri sexualite človeka. O to viac by sme všetci mali pristupovať k sexualite s pokorou a trikrát si premyslieť, čo o nej chceme šíriť verejne.  

Jediný sexuologický problém, pri ktorom zažívam sám diskomfort, je rodový nesúlad (transsexualita) s požiadavkami na chirurgickú tranzíciu. Pri tomto stave môžete byť pri akomkoľvek rozhodnutí s odstupom času jednou z príčin osobného nešťastia daného človeka – lebo ste neintervenovali správne – a to nie je jednoduché spracovať pre človeka a lekára so svedomím. Prekáža mi pri práci emočný nátlak a vyhrážanie sa samovraždou, ak nebudem konať podľa priania klienta, ktorý už podľa najnovšej medzinárodnej klasifikácie prestáva byť pacientom. Zo skúseností viem, že to zvyčajne nie je bez iných diagnóz, najmä porúch osobnosti a ťažko narušeného sebaobrazu so sebaprijatím, čo znásobuje utrpenie daného človeka, ktoré sa nemusí nadobro vytratiť splnením jeho požiadaviek.

Homosexualita ma zaujímala z osobných dôvodov, a teda aj ako veriaceho človeka. Nevedel som, ako je teologicky, ale hlavne morálne správne sprevádzať takýchto veriacich, nakoľko to majú náročnejšie ako zvyšok skupiny homosexuálnych ľudí. Bol som totiž svedkom rôznych extrémov – od neprijatia homosexuálneho dieťaťa v rodine po oslavovanie homosexuality so živením nenávisti voči spoločnosti, fanatickým poslaním bojovať, so zanedbávaním vlastného sebarozvoja, s vážnym narušením sebakritiky a so selektívnou empatiou. Nikdy som však na Slovensku nebol svedkom násilnej zmeny sexuálnej preferencie alebo snahy o ňu.

A čo sú potom snahy o zmenu sexuálnej orientácie?

Bohužiaľ, s požiadavkou zmeny vždy prichádza samotný klient, ktorý trpí vďaka svojej sexuálnej preferencii a, pochopiteľne, ju chce zmeniť. My by sme mali viesť takého človeka k prijatiu vlastnej sexuálnej preferencie (čiže k tomu, čo nechce), hoci ani osobu s rodovým nesúladom nevedieme k prijatiu biologického pohlavia, ale rešpektujeme jeho dlhodobé vnútorné nastavenie. Tieto a ďalšie skupiny neheterosexuálnych ľudí zažívajú svoje krízy, počas ktorých sú extrémne zraniteľní a môžu natrafiť na pomáhajúcu osobu, ktorá sa o zmenu chce aspoň pokúsiť - podľa priania dotknutého. Niekedy to považuje za svoje životné poslanie alebo povinnosť plynúcu z náboženstva. Je zaujatá, nevie sa toho cieľa vzdať a pracovať v prospech nie vlastných záujmov, ale v prospech potlačených záujmov toho druhého po ich odkrývaní so skúmaním jeho skutočnej motivácie k zmene sexuálnej preferencie. Ide teda o stretnutie s nezrelým sprevádzajúcim, ktoré síce môže posilniť zranenie alebo až nenávisť klienta voči určitej skupine ľudí (napr. voči kresťanom), ale väčšinou končí precitnutím a odmietnutím takého sprevádzajúceho včas.

Prečo by ľudia nemali oslavovať svoju homosexualitu?

Pretože sexualita sa prijíma, nie oslavuje. Rovnako pedofilná orientácia, za ktorú človek nemôže a nevie ju zmeniť, sa neoslavuje, ale prijíma. Inak chcem "nasilu" oslavovať aj všetku svoju bolesť spojenú nielen s ňou, ale aj s tým, čo ju pomáhalo formovať a určite to neboli zážitky hodné oslavy aj napriek tomu, že sú často prehliadané alebo bagatelizované. Predpokladám, že ľudia oslavujú to, že si sexualitu dokážu užívať rôznym spôsobom, ale je potrebné rozlišovať, kedy ide o obranný mechanizmus popretia alebo regresie a kedy o nejakú formu odboja, pri ktorom popieram seba v prospech vyššieho záujmu – záujmu aktivizmu.

Môžu neheterosexualitu formovať aj dobré veci?

Dobrá otázka! Často ide o komplex menej nápadných alebo prehliadaných javov, zriedka o niečo úderné (napr. znásilňovanie v detstve rovnakým pohlavím). Veľmi povrchne možno povedať, že ide o bežné a väčšinou aj spoločnosťou akceptovateľné vplyvy. Často používaný argument je ten, že sú aj horšie výchovné prostredia, a predsa sa v nich zrodí heterosexualita, alebo že nie každé dieťa v tej istej rodine je inak orientované. Zmenou aj v sexualite však zareagujú vnímavé a predisponované osobnosti. Vždy hovorme o psychosexuálnom vývine a vtedy nemôžu nebyť následky. Zranených máme aj množstvo heterosexuálov. A často aj v sexualite, no pri zachovaní väčšinovej sexuálnej preferencie. Ono to všetko je dobrou témou socio-psychologických výskumov, keby psychoterapia bola empirickou vedou, keby v nej bolo jednoduché objektivizovať a keby duše ľudí dokázali byť podobné aspoň tak, ako sú podobné biochemické reakcie prebiehajúce v telách živých ľudí (s malými odchýlkami v efektivite enzýmov vďaka genetickej variabilite). Duša človeka s jeho sexualitou sú veľmi krehké po celý život, ale najviac zrejme prvé roky života. Obávam sa, že mozog človeka nebude najbližších sto rokov detailne preskúmaný a kvôli vysokej komplexnosti a variabilite možno nikdy. Okrem toho – nikdy nebude presne sedieť očakávané správanie s biologickým podkladom a nikdy nebude u každého rovnaké.

Vidím teda, že ste nezmenili názor na vznik homosexuality

Či už homosexualita, rodový nesúlad alebo pedofília – úmyselne nehovorím pedofilná porucha – majú svoj vznik, alebo skôr svoju formáciu intenzívne v prvých dvoch dekádach života. Nevieme, ako presne, ale vieme, že môžeme hovoriť o psychosexuálnom vývine. Ľudia radi ulietavajú na tom, že v génoch máme vpísaný objekt sexuálneho záujmu. Je to zaujímavá, ale predsa len sci-fi predstava – Ty tam máš vpísaných predpubertálnych chlapčekov s blond vlasmi a modrými očami a ja svalnatých mužov s veľkým penisom? Erotické predstavy sa rodia spočiatku z príjemných neerotických motívov, z pocitu nepoznaného a mne cudzieho, zo vzťahu k iným ľuďom a skúsenosti s nimi, z príťažlivej predstavy o ich konkrétnom prístupe ku mne, prípadne vychádzajú zo vzťahu k sebe samému (často deficitnom v nejakej oblasti) a postupne sa relatívne pevne včleňujú do identity človeka so špecifickým vnímaním seba, iných mužov a žien, prežívaním, hodnotami, túžbami, presvedčením, správaním atď., preto násilné pokusy o ich zmenu v minulosti neboli úspešné a traumatizujú a polarizujú spoločnosť dodnes. Čo však v psychiatrii v minulosti nebolo "liečené" násilne? Neregistrujem odboj epileptikov, ktorí boli v minulosti považovaní za psychiatrických pacientov a "liečení" aj lobotómiou. Psychiatria je pomerne mladá medicínska disciplína, pri ktorej sa do obdobia nepoznania biologických mechanizmov duševných porúch viac-menej tápalo a experimentovalo. Laici a niekedy aj odborníci nechápu, že čo sa formovalo v raných štádiách vývinu, nie je automaticky odstrániteľné, ale psychoterapeutické vedenie je vo väčšine prípadov potrebné a veľmi prospešné. Pomáha hľadať a nachádzať seba, zdravo sa milovať, prijímať seba, pracovať na nedostatkoch, budovať odolnosť, napĺňať seba v mužskej, ženskej role, zakúšať obdiv iných napriek menšinovej sexualite, pracovať s hnevom a odpustením.

Predstavme si sexualitu ako svet fantázie bez hraníc, ktorý umožňuje vypĺňať medzery v našom psychickom vývine, napĺňať nenaplnené túžby, ktoré sa môžu stať skutočnosťou aspoň na chvíľu po ich pretavení do erotiky ako neodolateľnom prejave intimity. Hlad po láske je však trvalý a skutočný - rovnaký u pedofilného aj homosexuálneho muža. Pedofilný muž tento hlad len musí lepšie skrývať, čo mu vytvára priestor pracovať s deťmi a sýtiť sa ich emočnou väzbou s potláčaním erotických predstáv. Vyvstáva otázka, ako je erotická láska skutočne napĺňajúca a do akej miery je dobrou náplasťou alebo náhradou bazálneho, nezažitého, nenahraditeľného, neopakovateľného a kľúčového pre maximálne naplnenie minulého "JA," jeho aktuálnu funkčnosť a reprodukciu (duchovnú aj biologickú). 

Neuplatňujete si pri homosexualite výhradu vo svedomí?

Narážate asi na to, že som katolík. Uplatňujem si ju len pri rodovom nesúlade s požiadavkou na chirurgickú tranzíciu. Dôvod som uviedol vyššie a je morálny, nie náboženský. Mám pacientov v homosexuálnych vzťahoch. Dobre ich však poznám, mám ich rád a vediem ich k tomu, aby hľadali skutočné šťastie a v prvom rade milovali seba. Nemám právo im hovoriť, že z princípu pre nich nie je šťastím existencia v homosexuálnom životnom partnerstve – lebo si to ani nemyslím – a už vôbec nie ich zaťažovať svojím náboženským presvedčením. Môj súkromný názor je, že partnerský vzťah by nemal byť liekom na všetko a že ak Boh dáva človekovi slobodu, kto som ja, aby som mu jeho výber vyčítal? Mojím cieľom je ponúkať skutočnú lásku a skutočný záujem, aj keby možno boli niektoré moje rozhodnutia iné. Každý je však na ceste hľadania seba, skutočného šťastia a naplnenia. Nie som expert na čítanie Božích myšlienok, ale viem, že nie všetko, čo je pre človeka samozrejmé a atraktívne, je samozrejmé a atraktívne aj pre Boha. Boh nás učí prežiť a byť šťastný v akýchkoľvek podmienkach života. Homosexualita nie je jediný náročný stav v kresťanstve a pre Boha sú vzťahy a láska dôležité v oveľa širšom kontexte a bez nálepiek či podmienok, ktoré tak ochotne dávame my ľudia. Láska bude vždy láskou, intímnou nádherou. Avšak my ľudia jej musíme dávať prívlastky ako partnerská, milenecká, priateľská a podľa toho jej prisudzovať kvalitu či hodnotu. Je to omyl ľudstva. Rozumiem potrebe človeka potvrdzovať si lásku aj fyzickou nehou a orgazmickými zážitkami, ale nemyslím si, že to lásku automaticky znásobuje či zaručuje. V mysli sa mi vracajú slová osamelého muža, ktorý sa tak veľmi snažil nájsť pravú lásku: "Ak ma žiaden gej nevedel skutočne milovať ako priateľa, ťažko by ma skutočne miloval ako partnera."

Ak im nehovoríte, že homosexuálny sex je hriechom, ste potom dobrý katolík?

Opäť dobrá otázka! Určite nie som dobrý katolík, ale skôr pre mnoho iných dôvodov. Oceňujem pokoru, ktorá núti človeka si priznať, že Boh nám nedal návod na homosexualitu, ale dal nám návod na dobrý život a skutočnú lásku. Hovoriť o tom, čo chce Boh a nebyť skutočne "boží", je veľká trúfalosť – a to sa týka každého tábora v morálnej vojne. Hovoriť tak, ako sa pýtate – nebol by som dobrý psychiater, ktorý načúva bez rozdávania rýchlych všeobecných rád. Ak by sa našiel klient, s ktorým viem byť vo vnímaní Boha, cirkvi na podobnej vlne, môžem sa s ním otvorene rozprávať aj o tom. Priznám sa však, že väčšinou nestretávam ľudí, ktorí by v náboženstve boli naladení na rovnakú vlnu.

Čo je to rovnaká vlna vo Vašom prípade?

Mať oči a uši otvorené a podrobovať rôzne presvedčenia kritike. Je náročné nevyberať si stranu, ale nie je to nemožné.

Prečo je náročné nevyberať si stranu?

Lebo vás v tom momente opustia všetci potenciálni podporovatelia, nakoľko na Slovensku sa radi polarizujeme. A keď ste v strede, lebo chcete mať otvorený výhľad a viete, že pravdu krajní extrémisti nikdy nemajú, ste každému táboru nanič. Na Slovensku – ten, kto nie je s nikým, je proti všetkým ako nepriateľ. To som dostal pocítiť častejšie od kresťanov v protestantských cirkvách v čele pomerne agresívneho LGBTI+ aktivizmu na Slovensku, menej často od katolíkov. Akoby každý mal svojho boha a bojoval o to, čí boh bude nakoniec víťaz. Je to príšerná predstava, ale zvykol som si na ňu.

Ak spomínate skutočnú lásku, myslíte si, že tá homosexuálna ňou nie je?

V mnohých partnerských vzťahoch, či už homosexuálnych alebo heterosexuálnych, nevidím skutočnú lásku, ale v niektorých vidím aspoň snahu o ňu či ochotu približovať sa jej. Moji pacienti, klienti vedia, že dvaja muži či dve ženy sú biologicky, evolučne, ale aj psychologicky dve rovnaké podstaty, pri homosexualite často aj s podobnými traumami, preto sa dá očakávať, že v ich erotických vzťahoch bude aj viac narážaní na tieto skutočnosti, čo pri absencii sebalásky môže byť problém zvládnuť, zvlášť vtedy, ak sú chronicky extrémne vnútorne nenaplnení, hladní po láske a prijatí. To všetko sú témy na psychoterapiu, ktorá pri týchto klientoch, pacientoch je nedostatočne efektívna bez úprimnej lásky terapeuta voči nim. Preto im aj odporúčam terapeuta rovnakého pohlavia v rámci hľadania a nachádzania korektívnej emočnej skúsenosti s rovnakým pohlavím. Žiaľ, často sa k traumám z minulosti pridávajú aj traumy z rozpadnutých mileneckých vzťahov alebo životných partnerstiev.

Posledné roky ste spomínali, že pôvod nenávisti netreba hľadať len v netolerantnej spoločnosti. Prečo?

Pretože ideologicky nepatrím do žiadneho tábora a vďaka tomu sa mi jednoduchšie hovorí pravda. Veľmi statočne pred tým, že ani LGBTI+ skupiny v rôznych štátoch nefungujú láskyplne či morálne ani voči sebe navzájom, zatvárame ako spoločnosť oči, lebo sa o tom nesmie verejne hovoriť v rámci prevencie diskriminácie menšín. Sociálne siete navyše propagujú homosexualitu takmer vždy s erotickým kontextom alebo v spojení s fyzickou kompozíciou. To, že sa o tom nehovorí nahlas, generuje napätie, ktoré z času na čas exploduje skratovým konaním. Iste, niekto z princípu nenávidí menšiny, nemusí mať osobný zážitok, ale ako sprevádzajúca osoba viem, koľko bolesti, používania, odmietnutia, neprijatia je aj v týchto skupinách, no ešte nenastal zlomový moment, ktorý by motivoval k cielenej prevencii. Dovtedy sa tvárime, že to neexistuje alebo že to nie je naša vec.

Čo by ste ešte povedali na záver?

Homosexuálne správanie je veľmi pestré a každý ho má v sebe zadefinované inak, s inými motívmi a cieľmi – niekto ako tajnú hru, iný ako životný štýl, ďalší sa ním usiluje čo najdetailnejšie napodobiť heterosexuálne partnerstvá vrátane práva na dieťa a právnu ochranu spolužitia. Preto ani nie je možné hovoriť pri cielenej zmene za všetkých. Nejde o jednotnú komunitu, ale ide o rôznorodé skupiny. Nemožno v spoločnosti povedať – robte si, čo chcete, a nemožno ani kategoricky odmietať či zakazovať bez verejnej diskusie s prizvaním nestranných (ideologicky neutrálnych) odborníkov. Takých ale ťažko nájdete. Nie je správne tváriť sa, že homosexualita je jedinou neheterosexualitou, ktorá sa zasluhuje všetky socioekonomické a právne výhody len pre to, že je na prvý pohľad najmenej komplikovaná a najviac akceptovateľná. Pretože to sú už morálne, nie vedecké hodnotenia a vedecký prístup znamená rovnaký prístup ku každej neheterosexualite. Ja povzbudzujem k overovaniu si faktov, otvoreniu širším súvislostiam, čítaniu výsledkov výskumov s porozumením, skúmaniu ich ideologického pozadia, podporovaniu aj iných ako biologických výskumov formovania sexuality človeka. Je to zároveň najlepší liek na nenávisť, polarizovanie spoločnosti a most, na ktorom je možné podať si ruky. Toľko rôznych "pravdivých" tvrdení, keď pravda býva len jedna, hoci jej interpretácia môže byť náročná. Ale potrebujeme ju v spoločnosti ako soľ. 

Podľa výroku - Pravda oslobodzuje - po poznaní tejto pravdy sa môže každý zariadiť tak, ako chce alebo potrebuje. Bez poznania pravdy ťažko dôjde k sebapoznaniu, ceste dopredu, správnym rozhodnutiam. Skôr sa bude naďalej udržiavať boj, chaos, budú sa živiť krivdy a nenávisť.