Liečba závislosti
Farmakoterapia (lieky) pri diagnóze závislosti je len podpornou liečbou (ak vôbec existuje alebo je indikovaná), teda nie je kľúčová ani základom úspechu. Dokonca aj hospitalizácia v špecializovanom psychiatrickom zariadení nie je maximom, poslednou možnosťou. Je obyčajným, rôzne významným začiatkom. Kvalitným odrazovým mostíkom len do tej miery, do akej je pacient ochotný načúvať, premýšľať o vypočutom a aplikovať to do svojej každodennej praxe, hoci to nebude jednoduché a vždy úspešné.
Základom úspechu je sebadisciplína a prísny režim za každého počasia a sily automotivácie pri intenzívnom ambulantnom vedení trvajúcom minimálne 12 mesiacov. Je treba počítať s tým, že odhodlanie a motivácia závislého budú prvé mesiace až roky kolísať. Zvlášť pri osobných, pracovných, finančných, zdravotných problémoch, ktoré má a ktoré ho budú činiť zraniteľnejším či nútiť k rýchlemu psychickému uvoľneniu.
Rodina môže pomôcť pripomínaním terapeutických aktivít, sprevádzaním k dverám, za ktorými sa terapia odohráva.
Čo je v liečbe závislosti kľúčové?
- urobiť z liečby zvyk, ktorý, aby sa stal železnou košeľou, musí sa opakovať; aj pri nechcení, aj po zlyhaní (recidíva nemá byť koniec snahy, ale má byť dôvodom na včasnú krízovú intervenciu a zintenzívnenie doterajších snáh)
- zúčastňovať sa týždenne minimálne jednej terapeutickej aktivity
- ambulantný psychiater, ku ktorému môžem chodiť prvé mesiace po ústavnej liečbe (hospitalizácii) každé dva týždne, ideálne s ochotou podrobovať pacienta toxikologickým skúškam, pri alkoholizme vyšetreniu moču na EtG – podľa zásady – dôveruj, ale preveruj, pretože klamstvá, opomenutie pravdy, recidívy a externé motivácie liečby sú pri diagnóze závislosti veľmi časté
- vybudovať si s psychiatrom dôverný vzťah, prísť čo najskôr, keď sa blíži recidíva alebo sa zhoršuje psychický stav, neklamať v tom, čo robím a čo nie je v súlade s tým, čo by som robiť mal, na rovinu priznať, že ešte nie som pripravený abstinovať, nechcem to (nerozprávať sladké reči o tom, ako som odhodlaný, ako to zvládnem a ako so všetkými podmienkami súhlasím)
- skupinové terapie ambulantne (napr. AA skupiny) + individuálne psychoterapie u psychológa (minimálne raz mesačne)
Je kľúčové si uvedomiť, že bez intenzívnej ambulantnej liečby pacienta ústavná liečba (a nič po nej, resp. ďalšia a ďalšia ústavná liečba) dlhodobo neudrží v abstinencii po jej ukončení. To jednoducho vo väčšine prípadov vzhľadom na chorobu nie je možné. A intenzívna ambulantná liečba závislosti znamená mať raz týždenne nejakú aktivitu, kde si pripomínam svoju chorobu, učím sa ju mať pod kontrolou a kde rastiem ako človek – návšteva psychiatra, psychológa, skupina atď... Plus riešiť všetky spúšťače, úzkosti, traumy, nezvládanie stresu, zázemie, vzťahy, prácu..., čiže primárnu príčinu alebo spúšťač užívania návykovej látky...
Pokiaľ pacient nedokáže dlhodobo abstinovať (vždy je to aktuálne pri polovici pacientov s primárnymi alebo sekundárnymi poruchami osobnosti) a po ústavných liečeniach zákonite do mesiaca recidivuje, je potrebné zvažovať pobyt v resocializačnom centre, navštevovanie denného psychiatrického stacionára, iného zariadenia komunitnej psychiatrickej starostlivosti. Väčšinou však stačí veriť tomu a konať tak, ako mi je odporúčané odborníkmi, hoci mi to nejde a nevidím v tom zmysel. Neskôr si začnem dopĺňať a vytvárať vlastné spôsoby udržania abstinencie a úspešný budem tak veľmi, ako veľmi z vlastnej vôle zmením seba.