Svedectvo katolíka s homosexuálnou preferenciou
Tento príspevok nedokáže vytvoriť umelá inteligencia, pretože ide o moju skúsenosť, ktorú ale chcem zdieľať anonymne.
Som katolík s homosexuálnym sklonom. Dnes už väčšina ľudí na to reaguje štýlom: "No a?" Vyrastal som v prostredí, v ktorom boli myšlienky, slová či skutky dobré alebo zlé, nič medzi tým, a kde sa ťažko hovorilo o negatívnych emóciách či neštandardnom prežívaní. Páčili sa mi aj dievčatá, dokonca aj na vysokej škole. Dokázal som sa pri niektorých cítiť až excitovane. To sa však postupne vytratilo po tom, ako ma opakovane ranili a na čo som bol zrejme extrémne vnímavý (pretože muži ma objektívne ranili stonásobne viac, no neprestali ma fyzicky priťahovať), môj vzťah a dôvera voči nim boli extrémne krehké, zrejme vďaka dominantnému a moju mužskosť ohrozujúcemu vplyvu matky a sestry. Neschopný sa presadiť, neustále obviňovaný, kritizovaný otec stál vždy bokom ako služobný v dome, nie v čele rodiny ako jej plnohodnotný člen. To ma utvrdilo v tom, že sexualita najmä mladého človeka nie je nikdy definitívna, je len relatívne stabilná (a aj to až v dospelosti), vyvíjajúca sa intenzívne v mladom veku a neoddeliteľne prepojená s prežívaním vzťahov, emóciami, vnútorným nastavením voči sebe i obom pohlaviam, extrémne vnímavou osobnosťou intenzívne prežívanými udalosťami od raného detstva, ktoré navonok so sexualitou nemajú nič spoločné. Jednoducho povedané, každá sexualita, ešte skôr, ako sa fixuje, má svoje predispozície v mnohých nesexuálnych oblastiach psychosociálneho vývinu. Veľmi dobre to vystihuje výraz "nepoznané (nezvnútornené, cudzie, nepotvrdené, emočne neprežité) priťahuje" a ja som bol pri mužoch nie jedným z nich, so zvnútorneným právoplatným členstvom, ale iba ich vonkajším pozorovateľom. Nie je možné, aby som mal ich väčšinovú sexualitu, ak som odmalička iba hľadal lásku, ocenenie, potvrdenie a prijatie mužov a nemal žiadnu rezervu ani kapacitu hrdo prezentovať svoju mužskosť, vábiť ňou, dvoriť ženám, ktoré mi dušou absolútne nepripadali iné ako ja. A často som mal ženského vplyvu už vyše hlavy. Odmalička som bol iný; nie v sexualite, ale vo vnímaní a interpretovaní signálov zvonku, a teda v duši zraňovaný viac ako niekto iný, vsadený do rovnakého prostredia. Neustále som dobiehal mužov a nikdy som ich nedobehol. Áno, súviselo to s mojou mamou a otcom, rodinou, šikanou v škole..., ale tomu sa teraz nechcem venovať.
Chcem sa venovať svojej viere, náboženstvu. Dlho som sa cítil ako taký osamelý bojovník na poli katolíckej cirkvi. Nezapadol som do tradičného obrazu katolíckej cirkvi, ani do toho všetko tolerujúceho dúhového obrazu viacerých protestantských cirkví a pseudokatolíckych hnutí... a vždy ma mrzelo, že si človek musí vyberať. Ale asi najviac ma zamrzelo, keď si ľudia vyberali na základe pár zlých skúseností so svojou cirkvou alebo na základe dezinformácií prichádzajúcich od ochotných pomáhačov, často tiež bývalých katolíkov zakladajúcich starokatolícke, evanjelické, babtistické alebo iné spoločenstvá dúhových kresťanov, ktorí, ešte stále katolíkov, ochotne odrádzali od katolíckej cirkvi, a ktorí boli zo všetkých strán kŕmení príbehmi o extrémnej netolerantnej a pokryteckej katolíckej cirkvi, v ktorej sa straší peklom, hovorí sa o strašidelnom doživotnom celibáte, nedobrovoľnom utrpení za členstvo, liečbe homosexuality, pokusoch tvoriť rôznopohlavné zväzky a všeličom inom krutom, ktoré sa malo odohrávať v katolíckom prostredí aj v časoch vyradenia homosexuality zo zoznamu porúch. Len blázon by z takého prostredia neunikol. A časť ľudí práve zo strachu z pekla začala vyhľadávať neviazaný sex, aby sa vyhla hriešnemu trvalému zväzku s rovnakým pohlavím. Iná časť stála pred frustrujúcou dilemou, či dokáže vôbec žiť bez sexu, alebo či vôbec je prakticky možné zažívať lásku a blízkosť iného človeka bez pravidelného uspokojovania sexuálneho pudu. Zrodila sa generácia ľudí traumatizovaných katolíckou cirkvou.
Netvrdím, že sa v katolíckej cirkvi nikde a nikdy nepristupovalo k homosexualite a jej nositeľom neterapeuticky až neľudsky, ale z vlastných skúseností môžem povedať, že som také tendencie priamo ani sprostredkovane v katolíckej cirkvi takmer neregistroval (a to som ponavštevoval ozaj že dosť kňazov, spoločenstiev, organizácií) a že či už kňazi alebo združenia na pomoc homosexuálnym veriacim boli často neistejší/neistejšie v tom, ako vlastne majú reagovať, ako boli zmätení samotní homosexuáli. Skôr to väčšinu ľudí v cirkvi nezaujímalo a absolútne nebolo prioritou sa tomu venovať. A rovnako jedno je to ľuďom aj dnes. Pritom verejne sa nie raz hovorilo o cirkevnej mafii pretláčajúcej averzívnu terapiu. Hŕstka ľudí, ktorá sa na Slovensku venovala pastorácii "homosexuálne cítiacich," akurát chcela zistiť, či sa dá žiť aj inak, či je o to záujem a či je reálne a udržateľné žiť kvalitne inak, s Bohom a v spoločenstve (a zrejme aj pri sexuálnej zdržanlivosti). Nuž, výsledky hovoria za všetko. Jednoznačne to bolo možné robiť aj inak a bez toho, aby sa čokoľvek v ľuďoch potláčalo. Mohlo sa všetko, keby sa chcelo pestovať skutočnú lásku v skutočne rodinnom a zdravom spoločenstve. No i tak... kto vlastne má niesť zodpovednosť za vyplašenie množstva mladých ľudí z katolíckej cirkvi? Komu to prichádzalo najviac vhod? Alebo je to všade skôr o tom – komu dnes vôbec záleží na autentickom Bohu viac ako na sebe? Kto ešte má chuť mu načúvať bez rýchlych odpovedí? Kto ešte má silu objavovať v sebe horkosť a uzdravovať ju, keď výsledok zrejme bude rovnaký? A to nielen v sexuálnej preferencii, ale aj v osamelosti.
Ja sám som iba hľadal odpovede ohľadom seba bez potreby úniku. Apropo, kam? Do lepšieho sveta, ktorý sa len tvári, že je lepší? Nakoľko som zažíval veľa neprijatia, odmietnutia, neslobody aj v samotnej LGBTI+ skupine a aj v skupine konvertitov. Možno som tieto odpovede hľadal v tichu a na pôvodnom mieste príliš dlho, ale som za to obdobie veľmi vďačný. Často som premýšľal nad tým, prečo sme neboli schopní robiť katolícku cirkev lepšou a čo vlastne malo znamenať to "lepšie," kedy by sme s ňou boli všetci spokojní.
O čo sa pri katolizácii homosexuálneho partnerstva opierať? Exaktná veda nepriniesla nič relevantné a záväzné, len zavádzajúce propagandisticko-hypotetické plátky. Psychologické výskumy pôvodu homosexuality človeka sa zamietali ako zbytočne provokujúce a neempirické. Poctivá etológia zvierat zmietla zo stola myšlienku, že by zvieratá prežívali kvality ľudskej sexuality a rovnako aj homosexuálny pud (popisuje len ľudskej homosexualite podobné a veľmi nestabilné správanie s koreňmi v iných pudoch – neuspokojenom štandardnom rodičovskom, neuspokojenom štandardnom rozmnožovacom a v sociálnom učení sa).
Akú zmenu sme chceli dosiahnuť, s akým motívom a skutočným vzťahom k Bohu? Prečo nebolo možné radšej vrážať energiu do skúmania sexuality človeka a podpornej siete v rámci katolíckej cirkvi v spolupráci s odborníkmi?
Neexistuje dokonalá cirkev, ale existujú cirkvi, pre ktoré je príznačnejšie relativizovanie, cirkvi, ktoré bojujú o prežitie a teda o každého nového člena. A to asi nejde bez kvalitnej propagandy a fokusu najmä na tých najzraniteľnejších, najviac nespokojných, trpiacich či osamelých. A ak sa títo ľudia nevedia rozhodnúť, čo ďalej, prečo ich neprilákať k sebe?
Večná otázka s nekonečnou diskusiou znie – Ako urobiť katolícku cirkev atraktívnejšou pre neheterosexuálnych veriacich? A vôbec, je to možné, ak sexualita nie je stredobodom vzťahu s Bohom? Je to možné, ak zmeny v cirkvi vždy budú mať svoje hranice? Čo vlastne chceme, by sa v nej pre nás zlepšilo a zároveň sa zachovala autenticita jej učenia? Skutočne je pri záujemcoch o zmenu vzťah s Bohom tak intenzívny, že o to naozaj stoja alebo je to len dobrý nástroj v procese pomenovávania vinníka za osobné utrpenie alebo večnú nespokojnosť? Čo je vlastne vnútorná sloboda Božieho dieťaťa? Že môže všetko, čo chce, hoci tomu nerozumie? Lebo ak by rozumelo, trpelo by ešte viac? Som príkladom toho, kto rozumie a odmieta dobrovoľne trpieť, alebo toho, kto by trpel viac, keby nerozumel tomu, kto vlastne je a prečo je taký, aký je? Má byť veriaci na seba hrdý za to, že skončil vo vzťahu s rovnakým pohlavím, lebo sa zbavil predsudkov a začal konečne myslieť za seba a na seba? Možno áno, ale v skutočnom a veľmi náročnom boji za seba potrebujem viac, ako len zaplátať diery v duši a možno aj to záplatami, ktoré na nich dlho nevydržia.
Cirkev nesmie používať nástroje zastrašovania, ale koľké cirkvi zneužívajú možnosť propagovať spopularizované doplnky alebo interpretácie domnelých myšlienok Boha? Pritom väčšina nedorozumení a sporov aj pri homosexualite v cirkvi pramení z nepochopenia psychosexuálnych procesov (vrátane vývinu akejkoľvek sexuality), vnútorných stavov, nejasností v prístupe k sexualite, odkladania budovania vlastnej identity so sexualitou ako jej nie najpodstatnejšou súčasťou... a sú ďalej živené nespracovaným hnevom, negatívnym vzťahom k sebe, túžbou byť a mať ako ostatní, hľadaním príčin osobného nešťastia tam, kde nie sú či vierou vo vzdušné zámky k šťastiu.
E.
Doplnená a rozšírená verzia rozprávania:
LGBTI+ člen ste vtedy, keď im vyhovujete...?!
Najprv vysvetlím, prečo "tzv. komunita LGBTI+". Samozrejme, nehodnotím nikoho, kto sa chce takto označovať, ale keď už, tak nie komunita, lebo komunita je nenáhodné zoskupenie ľudí, v ktorom sa všetci poznajú a majú spoločné ciele... Realita je však taká, že ide o extrémne rôznorodú skupinu ľudí s rôznym prežívaním a prezentovaním vlastnej sexuality, ako aj s rôznymi cieľmi v rámci budovania nejakej LGBTI+ kultúry, často aj protichodnými.
Niekedy sa zamýšľam nad tým, prečo tam, kde LGBTI+ aktivisti dosiahli všetko, čo chceli, je homosexualita/bisexualita stále utajovaná alebo zapieraná v podstatnom množstve prípadov.
Je to stále o neželanej sexuálnej orientácii?
Je to postačujúco využívané ako príležitostná zábava alebo stabilná súčasť vzťahovo-emočného života človeka (závislosť vs. potreba)?
Alebo je to o stále vnímaných rovnakopohlavných sexuálnych aktivitách ako zakázaných a aj kvôli tomu veľmi vzrušujúcich?
Odhalenie by teda redukovalo vzrušenie, alebo skôr kazilo osobnú prestíž? Odoberalo (domnelo, skutočne) by mužom zo samčej energie a sily.
Má to byť tajené vďaka tomu, že je to častejšie spájané s neviazaným sexom? Alebo skôr kvôli spoločenskému konceptu homosexuála ako muža veľmi sexuálne aktívneho, extravagantného, zženštilého, obľubujúceho verejné pochody, na ktoré je v skutočnosti hrdý máloktorý menšinovo sexuálne orientovaný človek?
Prečo to o sebe najčastejšie taja tí, ktorí inak nijakým spôsobom nevystupujú ako homosexuálni/bisexuálni, nevysielajú o tom žiadne signály a nikto by to o nich nepovedal?
Koľko mužov s heterosexuálnou preferenciou má homosexuálnu skúsenosť? Hanbia sa za ňu?
Odmietam sa označovať ako LGBTI+ člen, pretože sa nestotožňujem so správaním aktivistov, ktorí verejne hovoria za mňa bez môjho súhlasu. Chápem, že mnohí chcú byť súčasťou aktivizmu, lebo im to pomáha prijať seba, niekam patriť a zamestnať si hlavu, ale ja nechcem patriť niekam, kde sa klame a manipuluje v prospech "vyššieho cieľa" a kde sa uznáva len jeden názor, bránený v prípade potreby veľmi agresívne. Uvediem len dva príklady:
1. Informácia o pôvode homosexuality sa na Slovensko prvýkrát objavila vo verejnom priestore v národných novinách v roku 1993 v článku s názvom: "Vedcom sa podarilo objaviť gén podmieňujúci sexuálnu orientáciu." Bola to účelovosť a dezinformácia, do ktorej boli zapojení vedci, ale aj médiá. To, samozrejme, nebolo jediné tvrdenie s nadnárodným vplyvom o biologickom pôvode homosexuality, na ktorom vyrástli už takmer dve nové generácie. Je zaujímavé, že nikomu tieto klamstvá, dohady, polopravdy nikdy neprekážali a všetci s tým boli v pohode, pričom spoločnosť, štandardne, pri iných témach, veľmi vehementne zakročí proti dezinformáciám a rázne odsúdi tých, ktorí ich šíria.
Mal som veľmi veľa negatívnych spätných väzieb, tak od homosexuálnej, ako aj od heterosexuálnej skupiny ľudí v spoločnosti, ktorí na mňa útočili kvôli tvrdeniu, že sexuálna orientácia človeka nie je vrodená, resp. je vrodená v tak minimálnom rozsahu, že genetika ani biológia nedokážu človeku určovať jeho sexualitu v jej relatívne definitívnej podobe.
2. Zažil som obrovské útoky zo strany LGBTI+ aktivistov zakladajúcich podskupiny alebo sekty v protestantských či pseudokatolíckych cirkvách s cieľom jednak získavať nových fanatikov rafinovanou, ale ľúbivou propagandou a jednak s cieľom bojovať proti katolicizmu a, žiaľ, aj agresívne napádať katolíkov, pretože nestačilo len rešpektovať homosexuálne partnerstvá, bolo ich potrebné aj "pokatolíčťovať." Na tie útoky od "Veriacich" s "V" za moje výstupy ohľadom mojej vlastnej homosexuality nikdy nezabudnem.
Apropo, už keď sme pri tom, o čo sa pri katolizácii homosexuálneho partnerstva opierať? Exaktná veda nepriniesla nič relevantné a záväzné, len zavádzajúce propagandisticko-hypotetické plátky. Psychologické výskumy pôvodu homosexuality človeka sa zamietali ako zbytočne provokujúce a neempirické. Poctivá etológia zvierat zmietla zo stola myšlienku, že by zvieratá prežívali kvality ľudskej sexuality a rovnako aj homosexuálny pud (popisuje len ľudskej homosexualite podobné a veľmi nestabilné správanie s koreňmi v iných pudoch – neuspokojenom štandardnom rodičovskom, neuspokojenom štandardnom rozmnožovacom a v sociálnom učení sa).
A tu sa aj dnes objavujú pokusy o výsmech a manipuláciu iného názoru. Mnoho ľudí nechápe, ako sa sexualita človeka formuje, tak používajú argument, že to rodičia svoje deti tak vychovajú súhlasným postojom k homosexualite, alebo že to spôsobujú Pride pochody. No a aktivisti za práva neheterosexuálov (okrem pedofílie, lebo tá im nepasuje) túto nevedomosť (očividnú hlúposť) ľudí vytiahnu a vysmejú sa z nej namiesto toho, aby im poskytli najpravdepodobnejšie cestu vývinu ľudskej sexuality, ktorá je nesmierne komplikovaná a komplexná, ovplyvňovaná aj množstvom psychosociálnych faktorov. Nie, cieľ je nepripustiť nič iné, nič zložité nevysvetľovať, ponížiť každého, kto by sa o to pokúsil. Preto už žiaden odborník ani vedec dnes nebude zdieľať verejne cenné skúsenosti s ľudskou sexualitou z praxe, ak spochybňujú mainstream. Čiže tak ďaleko sme zašli a hlboko klesli používaním moderných "nacistických" metód, ktoré síce reálne nevraždia ľudí, ale budujú jeden postoj umlčiavaním ľudí poukazujúcich na realitu.
Ďalej hovoríme o netolerantnej spoločnosti. Stovky gayov sa mi vysmialo za to, ako vyzerám, koľko mám rokov, aké mám hodnoty. Nie jeden mladý človek vďaka tom predáva sám seba, aby získal pozornosť aspoň niekoho a časť z nich nakoniec končí v rukách odborníkov na duševné zdravie. Nikoho nezaujíma a nikto nerieši utrpenie vo vnútri homosexuálnych/bisexuálnych skupín, ponižovanie, výsmech, ghosting, jednorazové použitie na čokoľvek, vydieranie a zraňovanie rôznymi spôsobmi a pre rôzne dôvody. Často argumentované ako oprávnené. Ale dôležité je, že sa dosiahne akási právna rovnoprávnosť. Niekto si urobí čiarku za celoživotné dielo plné klamstiev a manipulácie, pri čom obete sú nevyhnutné.
Som katolík s homosexuálnym sklonom. Dnes už väčšina ľudí na to reaguje štýlom: "No a?" Vyrastal som v prostredí, v ktorom boli myšlienky, slová či skutky dobré alebo zlé, nič medzi tým, a kde sa ťažko hovorilo o negatívnych emóciách či neštandardnom prežívaní. Páčili sa mi aj dievčatá, dokonca aj na vysokej škole. Dokázal som sa pri niektorých cítiť až excitovane. To sa však postupne vytratilo po tom, ako ma opakovane ranili a na čo som bol zrejme extrémne vnímavý (pretože muži ma objektívne ranili stonásobne viac, no neprestali ma fyzicky priťahovať), môj vzťah a dôvera voči nim boli extrémne krehké, zrejme vďaka dominantnému a moju mužskosť ohrozujúcemu vplyvu matky a sestry. Neschopný sa presadiť, neustále obviňovaný, kritizovaný otec stál vždy bokom ako služobný v dome, nie v čele rodiny ako jej plnohodnotný člen. To ma utvrdilo v tom, že sexualita najmä mladého človeka nie je nikdy definitívna, je len relatívne stabilná (a aj to až v dospelosti), vyvíjajúca sa intenzívne v mladom veku a neoddeliteľne prepojená s prežívaním vzťahov, emóciami, vnútorným nastavením voči sebe i obom pohlaviam, extrémne vnímavou osobnosťou intenzívne prežívanými udalosťami od raného detstva, ktoré navonok so sexualitou nemajú veľa spoločné. Jednoducho povedané, každá sexualita, ešte skôr, ako sa aktivuje a fixuje, má svoje predispozície v mnohých nesexuálnych oblastiach psychosociálneho vývinu. Po aktivácii, a teda spojení so sexuálnym prežívaním, posilneným už aj vlastnými aktivitami, je ďalší progres relatívne nezastaviteľný a nezávislý od vonkajších faktorov. Dokonané je alebo Už sa stalo. Prvé partnerské a sexuálne zážitky veľmi dobre vystihuje výraz "nepoznané (nezvnútornené, cudzie, nepotvrdené, emočne neprežité) priťahuje" a ja som bol pri mužoch nie jedným z nich, so zvnútorneným právoplatným členstvom, ale iba ich vonkajším pozorovateľom. Nie je možné, aby som mal ich väčšinovú sexualitu, ak som odmalička iba hľadal lásku, ocenenie, potvrdenie a prijatie mužov a nemal žiadnu rezervu ani kapacitu hrdo prezentovať svoju mužskosť, vábiť ňou, dvoriť ženám, ktoré mi dušou absolútne nepripadali iné ako ja. A často som mal ženského vplyvu už vyše hlavy. Odmalička som bol iný; nie v sexualite, ale vo vnímaní a interpretovaní signálov zvonku, a teda v duši zraňovaný viac ako niekto iný, vsadený do rovnakého prostredia. Neustále som dobiehal mužov a nikdy som ich nedobehol. Áno, súviselo to s mojou mamou a otcom, rodinou, šikanou v škole... Mama mi nedovolila odpútať sa od nej a moju pripútanosť k nej podporila znevažovaním otca predo mnou, odstrkovaním ho odo mňa pre rôzne dôvody (aby mi neublížil..., aby mi nerozprával hlúposti...), vďaka čomu som mužské pohlavie začal vnímať ako niečo neprijateľné, slabé, nehodné pozornosti a lásky ženy, ktorú som zbožšťoval, teda mojej mamy.
Ako píše istý psychiater: "...dnes už máme vedomosť o tom, že niektoré biologické zmeny a zmeny mozgu sa dejú (zrejme epigeneticky) práve pod vplyvom rôznych prístupov k človeku, obrazov identifikačných vzorov a ich vzťahov, zjavnej traumatizácie, podvedomých diskrétnych zranení atď., ktoré tento človek nasáva/vníma od detstva a ktoré sa zrkadlia v jeho sebaobraze, túžbach, predstavách a potrebách. Tým sa stávajú relatívne nemennou súčasťou identity človeka - fixujú sa. Napriek relatívnej nemennosti sexuality fyzicky viac ako desať rokov dospelého človeka - vynechať z jej vývinu a formovania psychosociálne vplyvy je čistý amaterizmus alebo účelovosť v odborných kruhoch. Psychosociálne teórie formovania ľudskej sexuality neboli prekonané. Boli len prekryté tými biologickými pod silným lobistickým tlakom...." Mohol by som písať ešte veľa príkladov toho, ako mi bolo v detstve a počas dospievania (od rodičov nevedome, od iných vedome) ubližované a ako tým doživotne utrpelo moje psychosexuálne zdravie, ale toto nie je moja spoveď, skôr vyjadrenie ľútosti nad tým, čím som si musel prejsť.
Mám ale problém kvôli svojmu poznaniu zapadnúť do homosexuálneho aj heterosexuálneho sveta – kvôli jeho krutosti a trestaniu každého iného názoru pri tejto citlivej téme, hoci je overený osobnými zážitkami. K útokom však dochádza kvôli tomu, že sa vymyká celospoločenskému mentálnemu naprogramovaniu alebo pravda je ťažko pochopiteľná, alebo ľudí ohrozuje, zraňuje??? Prečo tá nenávisť voči menšine v menšine a prečo tá väčšia časť menšiny vlastne potrebuje dosiahnuť za každú cenu, aby sme aj my boli rovnakí ako oni?!
Ako katolík rozumiem všetkému, čo moja cirkev učí, lebo som to skúmal a každé tvrdenie som si rozoberal aj psychologicky. Väčšina vecí mi sedí, aj keď mnohé z citlivých tém sú cirkvou veľmi nešťastne odkomunikované, navyše množstvo pokrytcov v cirkvi tomu dodáva pachuť horkosti.
Keď sa ma opýtate, či je to pre mňa ako pre homosexuálne orientovaného v cirkvi ťažké, tak odpoveď by bola, že je, ale rovnako ťažkým, ak nie ťažším by pre mňa bolo partnerstvo s mužom, nakoľko mám stovky (nie desiatky) veľmi negatívnych skúsenosti s homosexuálmi.
Rozumiem postoju katolíckej cirkvi k homosexualite, len mi tam chýba psychologický rozmer. Samozrejme, nečakám psychológiu v teológii.
Ak sa ma opýtate, prečo z cirkvi neodídem, aby som mohol mať slobodne sex s každým, kto ma priťahuje, tak by som odpovedal, že síce nie som vzorný katolík, ale chýbal by mi Boh, morálne piliere aj v sexualite a možnosť robiť moju cirkev lepšou pre mňa aj pre iných ľudí bez toho, aby som menil jej základy. Myslím si, že je to možné, ale keď všetci ujdeme, tak to možné nebude. Navyše ja nechcem mať sex s každým, kto ma priťahuje a prejaví o mňa záujem. Nič nenahradí skutočnú lásku a ja verím tomu, že Ježišova láska bola nekonečná a nesexuálna. Mojou nádejou je, že taká láska môže existovať aj medzi ľuďmi, aj medzi mužmi, ktorí takúto lásku možno nikdy nezažili. Zároveň si plne uvedomujem, čím všetkým je zranená moja sexualita.
Som šťastný, že poznám svoju sexualitu veľmi dobre, jej vývin v mojom živote, mám dobre zmapované všetky vplyvy, ktoré ma formovali a som rád, že nie cirkev ani liberálni aktivisti rozhodovali za mňa, ale ja sám som sa rozhodol, ako chcem prežiť svoj život.
Napriek tomu ale mám jeden problém. Nedarí sa mi nájsť ľudí, ktorí by to cítili podobne ako ja a s ktorými by som vedel zdieľať svoju každodennosť v pekných kamarátstvach. V tradičných katolíckych spoločenstvách to bolo pre mňa trošku smutné... a v tých liberálnych LGBTI+ netradičných kresťanských zoskupeniach veriacich som cítil veľa napätia a nemohol som v nich vyjadrovať to, čo cítim, stále som sa musel kontrolovať, čo poviem, aby som nehodil do pléna "rozbušku." Možno naozaj hľadám psychicky zdravých a v živote šťastných ľudí v konzervatívnom spektre názorov, ale obávam sa, že kombinácia všetkých troch podmienok v jednom prípade neexistuje.
E.
