Reforma vnímania neheterosexuality
Určite dnes máme na spoločenskom stole dôležitejšie veci a určite sú prioritnejšie reformy ako reforma manželstva, napriek tomu si dnes môžeme znovu pripomenúť podstatu, ktorú nemusíme oslavovať, stačí o nej rozprávať a keď už rozprávame, môžeme to robiť distingvovane, bez kvetnatých, príliš emotívnych rečí či zbytočného teátra. Tak teda pozývam rovno k veci - Čo by sa malo v prístupe k (homo)sexualite a vo vnímaní homosexuálnych osôb na Slovensku zmeniť?
- Napriek tomu, že homosexualita nie je diagnóza, vzácne poznatky o nej nezmizli a nemali by sme sa tváriť, že nikdy neexistovali, ani ich okamžite označiť ako archaické. Ľudia by sa mali vo všeobecnosti snažiť vyvarovať emotívnym reakciám a extrémistickým prístupom pri danej problematike. Je tiež nesmierne dôležité zostať v spoločnosti otvorený diskusii (pokiaľ je a vieme ju udržať v rovine elementárnej slušnosti).
- Nezanedbávať dôležitosť psychosociálnych vplyvov na formovanie ľudskej sexuality. Nepropagovať zavádzajúce tvrdenie o absencii súvisu medzi ľudskou sexualitou a identitou konkrétneho jedinca a jej vývinom. Na druhej strane je nevyhnutné uvedomiť si zámer a cieľ prezentácie psychosociálnych vplyvov na formovanie ľudskej sexuality (ako aj rozanalyzovať možné dôsledky a dopady propagácie existencie nejakej formy psychoterapie aj samotnej homosexuálnej preferencie). Cieľom nesmie byť stigmatizovať dotknutých, navodzovať v nich pocit neúplnosti, nehodnosti či trestať aktérov ich výchovného prostredia. To by sa mohlo dosiahnuť nasledovným:
Učením sa rozpoznať psychosociálne vplyvy skúsenosťou a citlivo ich odkomunikovať dotknutým, ich užšiemu okoliu a verejnosti.
Zachovaním individuálneho prístupu (a nadhľadu) po dokonalom poznaní konkrétneho prípadu.
Poskytovaním psychoterapeutickej intervencie následkov týchto vplyvov (ktoré ovplyvnili nielen sexualitu jedincov) bez zámeru ovplyvňovať sexuálnu preferenciu.
Poskytovaním adekvátnej komplexnej podpory osobám, ktoré sa rozhodli pre zväzok s osobou opačného pohlavia alebo v takomto zväzku chcú zotrvať aj po "precitnutí" a plnom prijatí svojej sexuálnej preferencie.
Poskytovať adekvátnu komplexnú podporu osobám, ktoré sa slobodne rozhodli pre homosexuálny partnerský zväzok, aby sa necítili menejcenní, stigmatizovaní, aby sa nemuseli skrývať, zatajovať svojho partnera.
Citlivo, dôsledne a nezaujato skúmať sociálno-právne aspekty homosexuálnych zväzkov, ich presahov, dôsledkov a nadväzností. Vyriešiť otázku kontroly nežiaducich javov či zodpovednosti za poškodenie tretích osôb.
Nezavádzať tvrdeniami o homosexualite zvierat. Je korektné hovoriť o homosexualite podobnom správaní zvierat, nakoľko rozmnožovací pud zvieraťa možno len veľmi orientačne prirovnávať k sexualite človeka, ktorá je omnoho komplexnejšou v každom ohľade.
Viac sa zamerať na podporu napĺňania potrieb, vznik podpornej skupiny, v rámci ktorej je možné osobnostne rásť a rozumieť svojim emóciám (čo je aj predpokladom pre perspektívnejšie vzťahy, pokrytie potreby bezpečia, istoty), sebavýchovu mladých osôb s homosexuálnymi sklonmi, ako aj osvetu medzi nimi a vytvárať kvalitný virtuálny priestor na budovanie perspektívnych a stabilných vzťahov. Venovať maximálnu pozornosť psychickému a sexuálnemu zdraviu dospievajúcich osôb aktuálne aj s homosexuálnymi sklonmi. Tie nevnímať ako definitívu, no starostlivým fundovaným vedením (nie zavádzaním) tiež zabezpečiť to, že sa tieto sklony nestanú podkladom pre negatívne prežívanie či "self-esteem."
Poskytovať kvalitné a dostupné psychoterapeutické služby osobám s neheterosexuálnou orientáciou pri plnom rešpektovaní ich osobného a náboženského presvedčenia.
Podporovať destigmatizáciu homosexuality v očiach verejnosti prostredníctvom otvárania problematiky, inými slovami prostredníctvom organizovania besied so školákmi alebo viac otvoreným prístupom, napríklad aj vo verejnoprávnej televízii. Je takisto nevyhnutné bojovať proti šikane v školských kolektívoch, ktorá je stále existujúcim fenoménom. Významne pomôcť môže väčšia verejná reprezentativita homosexuality (morálne vzory), ako aj pravdivejšia prezentácia homosexuálne orientovaných ľudí reprezentatívnejšou vzorkou. Pri organizovaní spoločensko-kultúrnych podujatí či besied o problematike je veľmi dôležitou vyváženosť zostavy hostí. Tí by mali pochádzať z rôznych názorových táborov, mali by to byť ľudia s rôznou odbornosťou pri maximálnej snahe organizátorov eliminovať strach hostí vyjadriť rôznorodé názory bez zbytočnej extravagancie, strhávania pozornosti jednotlivcov na seba samých, na rôzne subjekty či prílišného vytvárania dojmu, že homosexuálna komunita na Slovensku je skupina tých "iných" (v praxi sa mnohí nelíšia od majority a líšiť sa od nej významne ani nepotrebujú).
Otázkami týkajúcimi sa sexuality by sa mali tiež viac zaoberať študenti a študentky medicíny či psychológie. Nevenovanie sa danej téme prehlbuje dojem nekompetentnosti odborníkov na Slovensku a to následne privádza ľudí v procese hľadania informácií, vyrovnávania sa s danou skutočnosťou v rodine či prijímania samého seba do situácie, v ktorej im nemá kto pomôcť.
Neostrakizovať tých, ktorí sa rozhodli nebudovať homosexuálny partnerský vzťah napriek svojej homosexualite a nestigmatizovať ich v spoločnosti (stigmatizácia môže existovať v rôznych rovinách, v očiach širokej verejnosti ako aj v samotnej LGBTQI+ komunite).
Opierať sa pri rozhodovaniach o nezávislé sociologické štúdie, ktoré by skúmali vplyv legalizácie homosexuálnych zväzkov na stabilitu týchto partnerstiev. Vyprodukovať viac takýchto štúdií.
Zmeniť legislatívu ohľadom pestúnstva alebo adopcie detí homosexuálnymi jednotlivcami a adopcie detí homosexuálnymi pármi podrobiť ďalšiemu výskumu (stability zväzkov, väčšiemu záujmu o deti z detských domovov alebo o deti obstarané iným spôsobom, výskum všetkých možných dušu dieťaťa negatívne zasahujúcich vplyvov z mikro-, mezo- a makroprostredia detí homosexuálnych párov) v stredoeurópskych podmienkach.
Vysporiadať sa s otázkou homosexuálneho partnerstva v tradičných cirkvách.
Zamedziť rozvoju ponuky a dopytu po deťoch, plodenie ktorých sa stáva predmetom obchodu, nereflektovaného egoizmu či nekontrolovanej túžby vlastniť či pýšiť sa pred ostatnými.
Krátka úvaha o transsexualite
Možno sme radi, ak diferenciálne diagnosticky vylúčime ochorenie schizofrénneho spektra, depresívnu epizódu s psychotickými príznakmi, pretrvávajúcu poruchu s bludmi a ostane nám rodová dysfória. Povieme si, že aspoň sme na začiatku iba jednej cesty a budeme rešpektovať vôľu pacienta, aj takú, že pacient požiada o hormonálnu a chirurgickú intervenciu. Nikto z nás a ani pacient v tejto chvíli nedokáže povedať, či nevratné zmeny sú pre neho perspektívne to najlepšie. Najdôležitejšie je, že žiadnym zásahom nie je možné dospieť k skutočnej premene na opačné pohlavie, iba k jej dokonalej či menej dokonalej imitácii. Zásadná otázka je, prečo si pacient nedokáže vytvoriť pozitívny vzťah k svojmu telu a vlastným pohlavným orgánom. Pacientom nie je jedno, že nebudú mať funkčný penis, semenníky, prostatu, maternicu, prsnú žľazu. Neláska k sebe sa i po premene na opačné pohlavie, ktoré nikdy nebude autentické zmení na pokračujúce túženie po tom, aby jednak bol on sám plnohodnotným príslušníkom opačného pohlavia (čo sa nikdy nepodarí, lebo stále bude niečo k chýbať k tomu, aby bol plnohodnotne želaným pohlavím) a aby ho tak vnímali aj iní (udržať si funkčné vzťahy, nielen klamať telom vo vzťahoch nie nutne intímnych a mať z toho radosť).
Mal som možnosť komunikovať s mladou ženou asi rok po tranzícii zo ženy na muža a nebolo ťažké všimnúť si zhoršené testovanie reality vďaka prílišnej zaujatosti vlastnými neuspokojenými potrebami a nezrelými obrannými mechanizmami. V rozhovore bola spočiatku neistá, či má prostatu, nakoniec uznala, že nemá a že to vlastne ani nie je dôležité, lebo pre muža nemusí byť dôležitý ani penis. V takomto stave a vnútornom rozpoložení sa tranzícia v žiadnom prípade nemala udiať.
Dospievajúci a mladí dospelí s neláskou k svojmu telu a pohlavným orgánom používajú dnes často knižné odpovede, lebo vedia, čo majú hovoriť a ako presvedčivo (dokonca aj čo majú kresliť), aby dosiahli svoj cieľ a plne si neuvedomujú, čo všetko im ešte bude chýbať do plnosti opačného pohlavia. Už len to, že samotný ženský mozog si nedokážu vôľou zmeniť na mužský a naopak. Potrebujú doživotnú psychoterapiu, nech už legislatíva a medicína im umožnia urobiť so svojím telom čokoľvek. Napríklad jeden pacient (pôvodne žena) si po "komplexnej" premene myslel, že má prostatu, že funkčný penis vlastne pri sexe nepotrebuje (veď ženám nechýba tak, ako chýba mužom) alebo že semenníky produkujú len testosterón, ktorý predsa dostáva exogénne. Aj keď si vyskúšajú žiť v role opačného pohlavia, väčšinou netušia vo všetkých konzekvenciách a súvislostiach do čoho inú, čo to obnáša na celý život a čo tým skutočne (ne)dosiahnu. Skotomizujú, zbožšťujú si želané pohlavie a môže sa stať, že až po niekoľkých rokoch po "komplexnej" premene a dovŕšení zrelosti osobnosti precitnú v tom, po čom túžili, čo bolo nereálne dosiahnuť a čo sa už nedá vrátiť späť.
Čiže sme radi, ak pacient od sexuológa dostane zelenú a môže si žiť "svoj život." Tu sa však tento doposiaľ smutný príbeh nekončí, ale zamotáva sa v novej sérii.
Podobne sme si kedysi mysleli, že liek na homosexualitu je vylúčiť ju zo zoznamu porúch a dať zelenú homosexuálnym partnerským vzťahom. Ani tým sme však nevyriešili podstatu dotknutej identity vnímavého jedinca zažívať silné puto, spojenie s osobami rovnakého pohlavia, s ktorými jednotlivec chronicky nedokázal vnútorne splynúť a zažiť také spojenie, aké potrebuje, no aké bežní muži nemajú za potreby vyhľadávať a vytvárať s inými mužmi (obdobne to môžu mať lesbické ženy, hoci ony sú vo svojich vzťahoch so ženami prirodzene emocionálnejšie). Príkladom je 21-ročný športovec, ktorý sa prvýkrát zamiloval do svojho kamaráta, vyjadril mu svoje city, no ten ho však surovo odmietol a zbúral mu všetky predstavy blízkosti, intímneho spojenia so svojím ideálom. Následne prišiel na sexzoznamku hľadať iba sex, "lebo je to jednoduchšie, ako sa zamilovať, byť zranený a trápiť sa," teda zažívať pocit blízkosti s iným mužom, ktorý za tie roky úplne vyhladoval dušu. Tá, navyše, ešte ako zranená, bude dychtivo hľadať najdostupnejšiu náhradu vzájomnej blízkosti.
O pedofílii sa vo väčšine prípadov odmietame rozprávať v hlbších súvislostiach, byť pri nej viac otvorení možnostiam, uzatvárame ju ako prekérnu parafíliu. No ak sa týka 25-ročného vzdelaného distingvovaného muža, od svojich 17-rokov ju pociťujúcu ako svoju sexualitu, ku ktorej však "musí" pestovať egodystónny postoj, až kým sa psychicky nevyčerpá natoľko, že rezignuje a začne sa mať aspoň trochu rád aj so svojou sexualitou..., alebo sa mu v tom horšom prípade jeho vlastným odpájaním sa od svojich autentických pocitov a prežívania, ako aj postojmi okolia pridružia ďalšie psychiatrické diagnózy?
Je toho skutočne dosť, nad čím sa potrebujeme pri ľudskej sexualite aj jej zákutiach zamyslieť a nekĺzať po povrchu.