Pred rodovým nesúladom rešpekt, pri pedosexualite súcit

Transsexualita, dnes rodový nesúlad, je pre mňa večným otáznikom napriek poznatkom a skúsenostiam Rešpektujúc možný biologický základ nemôžem ignorovať postnatálny vývin identity a sexuality človeka a narušenia tohto procesu, ktoré formujú obraz, v adolescencii sa stávajúcim neraz relatívne pevnou súčasťou individuálneho bytia človeka.

Čo je však neodkloniteľné presvedčenie o inom pohlaví a mozgu v danom tele a čo realita?
Viem, že nemôžem zrením osobnosti a rastom sebalásky vylúčiť v budúcnosti zmenu presvedčenia a že pracovať s prijatím biologickej identity v adolescencii prináša len minimálny alebo nulový efekt.

Viem tiež to, že adolescenti sú z podstaty tohto vývinového medzníka vysoko sugestibilní na vybrané zdroje, ťažko odkloniteľní od jadrových presvedčení, so živými snami, túžbami a predstavami, búrlivou, no nezrelou emocionalitou, neochotou pracovať na niečom, čo takto necítia.

Už v puberte začínajú ponúkať odborníkom nie detské, ale odborno-knižné odpovede o tom, ako sa cítia, pretože takto sa má transsexuál cítiť, ako trpia, pretože takto transsexuáli trpia, ako nenávidia svoje telo s chuťou najradšej nebyť, pretože to je najpresvedčivejším potvrdením tohto stavu. No prvý kontakt s odborníkom je aj tak najčastejšie uskutočnený až v adolescencii a mladej dospelosti, už s jasnou požiadavkou tranzície.

Vtedy je zvyčajne neskoro premýšľať o tom, ako ešte inak túto – stále nezrelú – osobnosť psychoterapeuticky viesť a lamentovať nad tým, kedy vstupovať do procesu tranzície tak, aby skutočne nedošlo k trvalému poškodeniu žiadateľa (či skutočne postačujú doba a prípravné procesy odporúčané v štandardoch).

Dnes čoraz viac mladých ľudí prechádza krízou identity a virtualita im ponúka možnosti, akou cestou sa v tejto kríze uberať, ako je správne sa vnímať, čím sa doformovať, čo je nové, čo im sedí viac, čo je vzrušujúcejšie, v čom získajú väčšiu podporu (existencia skupiny), pozornosť. Nie každá kríza identity je transsexualita a niekedy je transsexualite podobné vnímanie vlastného tela a seba súčasťou premorbídneho a prodromálneho štádia trvalej psychotickej poruchy.

Začať s intenzívnym psychoterapeutickým vedením sa má v detstve. Tým nechcem povedať, že neskôr v živote je psychoterapia zbytočná, ale odborník musí byť nesmierne fundovaný s bohatou praxou s takouto poruchou identity pri konkrétnom pohlaví. Na Slovensku ani jedna z týchto požiadaviek – psychoterapia v detstve, psychoterapia pri fundovanom odborníkovi s bohatou praxou s klientmi s poruchami identity – nie je splnená. Áno, na Slovensku už máme diagnosticko-terapeutický štandard pri tomto stave človeka, ale ten nezabezpečuje psychoterapeutické know-how, nehovoriac o odbornom vedení v detskom veku. Pretože v detstve ešte vieme pracovať so vzťahom k biologickému pohlaviu, vlastným sebaobrazom, ako aj s výchovnými a sociálnymi vplyvmi s akým-takým úspechom; v adolescencii a v dospelosti už ťažko.

Na druhej strane je potrebné sa vžiť do roly odborníka, ktorý sám zažíva diskomfort pri tejto téme s obrovskou interindividuálnou variabilitou, a, žiaľ, často aj s intraindividuálnou variabilitou v čase. Z väčšej časti nevie, ako má tému uchopiť, pretože teória nie je prax a rovnako ho desí vedomie toho, že pri tomto stave môže byť pri akomkoľvek rozhodnutí s odstupom času jednou z príčin osobného nešťastia daného človeka – lebo neintervenoval správne, niečo prehliadol, nechal sa ovplyvniť, zmanipulovať atď. Navyše, keď si predstavíte, že subjektívne utrpenie človeka nemusí tranzíciou skončiť, nie je to vzorová predstava dobre vykonanej práce, kedy môžete jednoducho hodiť za hlavu pochybnosti o svojich rozhodnutiach.

Kým v tejto problematike nemám jasno ani ja, uplatňujem si výhradu vo svedomí a odosielam pacienta kolegovi, ktorý má vo vedení takejto osoby jasnejšie. Zo skúseností viem, že klinický obraz pri rodovom nesúlade je nesmierne pestrý, často dlho kĺžeme po povrchu pri tunelovom videní (žiaden iný problém v mojom živote neexistuje a všetky ďalšie problémy sú odvodené od toho primárneho), aby náhodou klient svojou úprimnosťou sám nesabotoval proces tranzície.

Mňa, navyše, musí presvedčiť aj skúsenosť, nielen poučiť teória. Ak mi FtM po kompletnej tranzícii povie, že penis nie je dôležitý a že už má aj prostatu, to ma spolu so zvýšenou afektívnou dráždivosťou, emočnou nestabilitou a osobnostnou nezrelosťou nepresviedča o mužskom mozgu v ženskom tele ani o inak zdravej duši. Skôr ide o mozog stále vykazujúci väčšinu charakteristík biologického pohlavia, o vytvorenie si vlastnej reality a jej upravovanie podľa možností a príležitostí – zakorenené v dávnych zraneniach, dlhodobo s viacerými obrannými mechanizmami a veľmi blízko hranice psychotického presvedčenia.

Veľmi sa mi páči pojem pedosexuál, pretože sa ním bojuje proti stigmatizácii označením pedofil a našepkáva, že ide o neheterosexualitu rovnocennú s homosexualitou alebo transsexualitou. Pedosexuálni aktivisti by radi včlenili svoje "P" do skratky LGBT s heslom, že láska si nevyberá pohlavie, ale ani vek, no nie sú v tejto snahe globálne úspešní, nakoľko by toto včlenenie kazilo skupinám LGBT+ po celom svete prestíž a možnosť získavať nemalú časť finančných prostriedkov z rôznych zdrojov vrátane grantov na svoje aktivity.

Preto vždy zdôrazňujem, že z odborného hľadiska je pedofília sexuálna preferencia, tak normálna a nezmeniteľná, ako je normálna a relatívne nemenná homosexualita alebo transsexualita. Potom je tu právny aspekt, podľa ktorého je praktizovaná pedofília trestným činom, a to je predsa dobré a nikto triezvy a zrelý proti tomu nenamieta.

Pedosexuáli cítia krivdu nie kvôli tomu, že by nemohli slobodne súložiť s deťmi, ale kvôli tomu, že musia svoju sexualitu skrývať pred takmer každým, hoci sa celý život učia a chcú sa učiť ovládať svoju sexuálnu túžbu a neprekročiť hranicu emočnej lásky k dieťaťu.

Len zanedbateľná časť pedosexuálov je delikventná a nie každé zneužitie dieťaťa sa deje na podklade pedofilnej poruchy.

Každý pedosexuál má dôvod sa trápiť, najmä ak vidí homosexuála slobodne a beztrestne pobehovať po ulici s dúhovou vlajkou a užívať si svoju sexualitu, pričom on je nútený sa nenávidieť a neotvoriť sa ani svojim najbližším. Nevieme si ani len predstaviť jeho utrpenie. A už keď sa konečne, po rokoch, začne mať aspoň trochu rád, spoločnosť s tým má ešte väčší problém, pretože by na tomto svete nemal existovať vôbec.

Pedofila si spoločnosť predstavuje ako postaršieho pána s dlhým plášťom a úchylným pohľadom, slintajúceho pri deťoch, ktoré láka na sladkosti. Málokto si ho predstaví ako vydeseného 17-ročného chlapca, ktorý kvôli svojej – už takmer istej a doživotnej sexuálnej preferencii – premýšľa nad samovraždou. A mnohí v tejto spoločnosti by na to odpovedali: "Veď by nám tým urobil službu." Toľká krutosť, nespravodlivosť a nerovnosť pri vnímaní sexuálnych menšín!

Ak po prečítaní si tohto článku budeme rozlišovať vedecký a právny postoj k pedofílii (pedosexualite), nebudeme povyšovať vybrané neheterosexuality a hodnotiť ich ako dobré a správne len kvôli tomu, že právne existuje možnosť ich praktizovať beztrestne (pretože sa dospelí ľudia dohodli na ich praktizovaní), bude to viac, ako som pri jeho písaní očakával. Stačí si spomenúť na to, že právny postoj voči praktizovanej homosexualite bol v minulosti podobný, ako je dnes pri praktizovanej pedofílii a väčšina spoločnosti podporovala homosexuálnych aktivistov v boji proti tomuto postoju. A uspeli – bez vedeckých dôkazov, stačilo len roky tlačiť na vlády vplyvných krajín a vedeckú komunitu, aby produkovala výstupy s marketingovo silnými názvami/sloganmi, hoci mätúcim nejednoznačným obsahom. Pochopiteľne by sa právny postoj spoločnosti k praktizovanej pedofílii meniť nemal, no spoločenské vnímanie "pedofilov" jednoznačne áno. Pedosexuálov je však v porovnaní s homosexuálmi veľmi málo, aby ich volanie menilo prístup spoločnosti uspokojivo rýchlo. Na druhej strane však nepotrebujú vytvárať tlaky na spoločnosť emočným vydieraním ukazovaním svojho utrpenia bez sexu s deťmi, ale chcú edukovať spoločnosť a poukazovať na to, že i oni ako osoby si zaslúžia empatický prístup, rešpekt, emočnú podporu a prijatie.

Ako boli a sú homosexuáli citliví na škatuľkovanie a negatívne hodnotenia stavu, za ktorý nemôžu, tak sú citliví na zákazy, príkazy, obmedzovania a odporúčania sa liečiť aj pedosexuáli. Pre tie isté dôvody ako homosexuáli – nemôžu za svoju sexuálnu preferenciu a učia sa žiť svoj stav tak, aby neubližovali nikomu (sebe ani iným ľuďom).