Byť lepšou verziou seba
Bohatí a vplyvní pútajú pozornosť viac. Možno sa isté obdobie života majú z pohľadu niekoho iného aj lepšie ako ostatní. Avšak i oni môžu byť vnútorne prázdni, môže im unikať skutočné šťastie.
Aj bohatí či vplyvní ľudia končia nahí, slabí, bezmocní, nútení odovzdať svoje bohatstvo, chorí a nakoniec vložení do zeme.
Každý má rovnakú možnosť byť šťastný a nepotrebuje k tomu veľa peňazí, moc, slávu, obdiv. Je to o nastavení priorít, hodnôt, o spôsobe myslenia.
Ak chcem, aby ma niekto vystál chorého, bezmocného a na dne, musí mať viac dôvodov na to mať ma rád, ako môj vplyv, moje peniaze, moju dokonalosť v čomkoľvek. Čo mňa robí šťastným iného nemusí a nemusí to chápať ani spoločnosť. Tomu sa hovorí láska a tú skutočnú si nikto za peniaze nekúpi ani z pozície moci milovať neprikáže. Podobne ako matka miluje nahé, bezbranné, chudobné dieťa. Objektívne z neho nemá nič. Malo by jej byť skôr na ťarchu. No ona kvôli nemu nie raz obetuje všetko, čo má alebo čo by mohla mať a dala by i svoj život.
Do krásneho obalu sa ľudia ľahko zamilujú, ale rovnako ľahko sa ich náklonnosť skončí, ak príde krajší, mocnejší, luxusnejší obal. Do neviditeľnej, ale pravdivej, nie vždy nádhernej "výplne" sa zamiluváva ťažšie, ale o to ťažšie sa zahadzuje puto či páli most.
Verím tomu, že sa človek môže zmeniť, ak sa začne skutočne milovať, ak si odpustí veci a nájde v sebe dostatok síl vytvoriť si vlastný model hodnotného muža/hodnotnej ženy, ktorý vyviera zvnútra, čím sa úplne odstrihne od očakávaní okolia a prestane ich plniť. Avšak v zmysle slobodnom, pokornom, odovzdávajúcom, nie odbojnom, vlastniacom, páliacom.
Chcel by som mať pri sebe osobu, ktorá mi stále klame, stále predo mnou niečo hrá, potrebuje nosiť masku nedotknuteľnej, dokonalej, vždy úspešnej? Myslím si, že máme v sebe tendenciu skôr si zamilovať nahotu človeka – skutočné poklady v srdci, než čosi predstierané. Predtým však potrebujeme aj to svoje srdce niekomu ukázať také, aké naozaj je a aké sa mu zatiaľ nedarí byť.
Človek s nie dobrou mienkou o sebe túži po čistom a úprimnom srdci niekoho iného niekedy preto, lebo si myslí, že on už takéto srdce nikdy nebude mať. A v sebe už rezignuje. Avšak bola by škoda nevyužiť schopnosť, ktorú majú kvitnúce rastliny s tŕňmi a človek a majú ju počas celého života – na konci tŕnitého výhonku rozkvitnúť – ako ruža. Vtedy sa to zraňujúce a nepríjemné stane voňavým a pôvabným. Je na každom z nás, bez ohľadu na našu minulosť, či chceme rozkvitnúť a uvedomiť si, že bez tŕňov by to nešlo.