Celibát – príťažlivá voľba alebo osudová chyba?
Žiť v celibáte znamená žiť bez sexuálnych vzťahov.
Tragédiou nie je samotné rozhodnutie sa pre celibát, ale:
- jeho akceptácia bez hlbokého vnútorného presvedčenia, viac z princípu, zo zvyku alebo strachu,
- presvedčenie pod vplyvom vzťahových, sexuálnych lebo iných súvisiacich nespracovaných tráum,
- ak je podmienkou niekoho/niečoho, napr. rodina príjme homosexuálneho člena, ak nebude vyhľadávať sexuálne kontakty s rovnakým pohlavím (jedinec k tomu môže byť nepriamo motivovaný), alebo rímskokatolícka cirkev umožní vykonávať kňazstvo pod podmienkou sľubu doživotného celibátu,
- nemožnosť zmeny rozhodnutia, ktoré som urobil ako veľmi mladý, neskúsený a naivný, napríklad stal som sa rímskokatolíckym kňazom... a počas vykonávania tejto profesie a vekom som si uvedomil, že svoje rozhodnutie dodržiavať celibát by som dnes zmenil, ale to by zároveň znamenalo zmenu profesie a stratu doteraz vykonávanej práce.
Celibát teda nie je tragédiou, ak sa stane skutočne osobnou životnou voľbou a navyše s pocitom vnútornej slobody a vedomím možnosti zmeniť ju, ak o tom budem presvedčený, bez nejakých konzekvencií.
Vedieť existovať v stave zdržanlivosti od sexu by sme mali vedieť všetci, nakoľko sa nevyhneme náročným situáciám, v ktorým sa to od nás bude očakávať alebo možnosti konať inak sami nebudeme nejaký čas schopní.
Ak nehovoríme o minime prípadov asexuality, potreba sexuálneho spojenia s niekým nemôže byť dlhodobo ignorovaná, nespracovávaná, nevyvažovaná a nepodporovaná stabilnými a hlbokými sociálnymi a emocionálnymi väzbami.
Celibát ako ani duševné zdravie počas celibátu sa teda sami osebe, bez pričinenia človeka a jeho okolia, dlhodobo neudržia. Okrem toho celibát musí byť prepojený s vhodnou osobnosťou človeka (nie rigidné, fanatické postoje s nezdravým potláčaním potrieb), jeho sexualitou a schopnosťou dokázať sublimovať sexuálny pud.
V opačnom prípade, najmä pri pocite osamelosti, sociálnej izolácii, absencii emocionálnych vzťahov, akomkoľvek inom dlhšie pôsobiacom stresore:
- stúpa frustrácia z nenaplnených sexuálnych potrieb,
- zvýrazňujú sa vnútorné konflikty a pocity viny (najmä ak človek zápasí medzi osobnými túžbami a náboženskými či morálnymi záväzkami),
- a stúpa riziko objavenia sa depresívnych alebo úzkostných príznakov.
Obmedzovanie rozvíjania sexuality bez hlbokého vnútorného presvedčenia prevereného časom, bez terapeutického spracovania tráum vedúcich k sexuálnej a/alebo partnerskovzťahovej zdržanlivosti, psychologického spracovania neštandardného prístupu k vlastnej sexualite či jej realizácie a bez kvalitného napĺňania emocionálnych potrieb nikdy nebude bez následkov.
Človek môže byť psychicky zdravý a spokojný aj pri celoživotnom celibáte, pokiaľ je toto rozhodnutie skutočne chcené, dobrovoľné, slobodné, vekom zmeniteľné bez konzekvencií, zmysluplné (napr. mám viac času a priestoru budovať vzťahy s inými ľuďmi, koncentrovať sa na koníčky, duchovný život, prácu, službu, nezažívam partnerské konflikty a žijem s väčším pocitom súladu s vlastnými hodnotami) a sprevádzané kvalitnými sociálnymi a emocionálnymi väzbami.
Je zaujímavé uvedomiť si, prečo na Slovensku klesá záujem o kňazské povolanie, ak záujem o duchovné veci u mladých ľudí mierne stúpa. Jeden z dôvodov môže byť ten, že túžba ľudí byť aktívnou súčasťou cirkevných spoločenstiev klesá a záujem o duchovno sa stáva skôr záležitosťou osobného presvedčenia, osobnej prezentácie a budovania prestíže malej skupiny mladých ľudí. To sa nemôže nedotknúť záujmu o kňazské povolanie, ktoré je vsadené do spoločenstva a hierarchického usporiadania kléru. Tento malý záujem teda nebude len o náročnej predstave doživotného celibátu, ale aj o dobe, kultúra ktorej je výrazne ovplyvňovaná sexualizáciou a instantným uspokojením, sekularizáciou, bojom scientizmu a postfaktuálnej doby, konzumizmom, egocentrizmom, individualizmom, ako aj sociálnymi sieťami a umelou inteligenciou.